Duchovia, dÉmoni a hrniec plnÝ sĹz: o emÓciÁch v procesovej prÁci

 

Bogna Szymkiewicz - Kowalska

 

       „Akí sú tvoji duchovia?“, sa môžeme opýtať, ak sa zaujímame o city druhého človeka. „On je posadnutý“ – hovoríme niekedy o človeku, ktorý je pod vplyvom silných emócií. V mnohých jazykoch môžeme stále nájsť náznaky starého presvedčenia, podľa ktorého sa afekty objavujú  vo forme bohov, duchov alebo démonov (Jung 1993, s. 431).

 

       V súčasnosti týchto duchov už neuctievame a už vôbec neveríme v démonov (pozri: M. L. von Franz, 1995, s. 76). Skúšame pristupovať k emóciám racionálne – ale oni nás napriek rozumu a vede dostávajú do problémov – v teórii aj v živote.

 

       Kapitola týkajúca sa definície emocionálnych procesov v manuáli „Porozumenie emóciám“ (Oatley and Jenkins, 1996) začína mottom „Každý vie, čo je emócia, kým ho nepožiadame o jej definíciu“ (Fehr & Ressel, v Oatley & Jenkins, 1996, s. 96). Emócie v súčasnej psychológii sú definované „ako procesy s identifikovateľnými fázami: najprv sú udalosti hodnotené pre ich relevantnosť k tomu, čo je pre nás dôležité, potom prichádza vyhodnotenie  kontextu – čo môžeme s udalosťou urobiť (...) Sprievodnými javmi sú znaky telesných zmien, výrazu a konania či nutkania na konanie.” (op.cit. s. 130)

 

       C. G. Jung napísal: „fenomén „afektu” alebo emócie (...) marí všetky pokusy o konečnú definíciu. (...) Aby sme to dokázali, museli by sme byť schopní pochopiť život ako taký, pretože život sám produkuje emócie ... .” (Jung 1964, s. 80). Takýto spôsob myslenia vyjadruje určitý rešpekt k tajomstvu emocionálnych procesov, ako aj presvedčenie, že emócie ako procesy, ktoré pochádzajú z nevedomia, nemôžeme úplne chápať v pojmoch našej vedomej mysle.

 

       Cieľom tohto článku je prezentovať spôsob uvažovania o emóciách založený na teórii a praxi proces orientovanej psychológie. Podľa jedného zo základných predpokladov tejto teórie všetko, čo prežívame môže byť potenciálne významné – ak dovolíme, aby sa rozvinul proces skrytý pod povrchom udalostí. Pozrieme sa, ako sa tento predpoklad aplikuje na fenomén emócií.

 

       V proces orientovanej psychológii neexistuje ucelená teória emócii. Myšlienky týkajúce sa emocionálnych procesov sa objavujú v rôznych kontextoch a vo vzťahu k rôznym problémom. Budeme sa pozerať na emócie podobným spôsobom – popíšem tie aspekty teórie a praxe procesovej práce, ktoré odkazujú priamo alebo nepriamo na emocionálne fenomény.

 

       Najskôr budem popisovať emóciu v termínoch zážitku jednotlivca v statiach  Emócie ako signály a Emócie ako zmenené  stavy vedomia. Poskytnem  krátke príklady, ako ľudia prežívajú svet cez optiku emócií. Potom budem prejednávať problém Komu patria emócie? Berúc do úvahy fenomén vysnívania a koncept poľa sa budem snažiť spochybniť predpoklad, že emócie patria len do oblasti individuálnej psychológie konkrétneho jednotlivca. Nasledovať budú nejaké poznámky k Emóciám v skupine: ako sa emócie objavujú v skupinovej dynamike a v akom sú vzťahu k určitým roliam či „duchom času“. V poslednej teoretickej časti budem hovoriť o Emóciách vo svete. Tu budem podrobne skúmať ďalšie myšlienky o tom, ako sa emócie vzťahujú k sociálnym a politickým kontextom, ranku a situáciám zneužívania. Článok sa končí Niekoľkými praktickými poznámkami –krátkymi myšlienkami o postojoch, ktoré môžu pomáhať pri práci s emóciami ako aj základné vodítka, kde hľadať špecifické metódy alebo techniky, ktoré ponúka Procesová práca.

 

       Každá z týchto nižšie prezentovaných myšlienok môže byť témou pre celý výskumný projekt. Tu sa ich len letmo dotýkam a ponúkam ich ako úvod pre čitateľa k ďalšiemu premýšľaniu a diskusii.

 

Emócie ako signály

 

       Emócie možno opísať ako spôsob skúsenosti so svetom prostredníctvom telesných pocitov. V rámci procesovej práce sa o tomto druhu zážitku hovorí ako o propriocepcii. Mindell píše: „Propriocepcia je zvyčajne naznačená prevažujúcim dýchaním do brucha, chvením viečok (...), alebo keď osoba zaznamenávajúca signál hovorí o pocite, tlaku, depresii, bolesti, radosti, o tom, že je vypnutá alebo zapnutá“ (Mindell, 1985, s.17).

 

       Keď používame slová označujúce určitú emóciu, nie je ešte úplne jasné, aký druh zážitku sa za nimi skrýva. Slová majú tendenciu žiť svoje vlastné životy, a niekedy nás oddeľujú od našich vlastných, osobných skúseností.

 

       Ako vieš, že si nahnevaný/-á? Aké je to byť smutný/-á? Tieto typy otázok smerujú našu pozornosť k zmyslovo zakotveným informáciám. „Viem, že som smutná, lebo vo vnútri cítim to extrémne ťažké bremeno.“ „Som nahnevaná. ...Celá sa trasiem!“ „Moje päste sa zatínajú.“ Takéto výroky môžu byť prvými krokmi smerom k doposiaľ neznámej časti skúsenosti.

 

       Raz som pomáhala žene, ktorá počas semináru robila jedno cvičenie. V tejto situácii bola veľmi zameraná na splnenie úlohy (bol to jej primárny proces), urputne sa snažila sústrediť sa na toto cvičenie. Sedela s očami napoly privretými a sklonenou hlavou. Vravela: „Som smutná, ale nemá to nič spoločné s cvičením.“ Spýtala som sa jej, aké to je byť smutná. „Je to ako čierna diera.“ „Vidíš ju, alebo si vnútri nej?“ „Som vnútri.“ „Tak sa snaž sa dostať ešte viac dnu a všímaj si, čo sa deje.“ „Tak, nič viac tam už nie je, je tam len tma. A nič viac...“ Často sa zastavovala a mala v očiach slzy. „Je to ako byť mŕtva...“ dodala. Po chvíli som sa jej opýtala: „A čo sa deje potom?“ Vtedy sa začala smiať: „Nuž, vieš, nič zvláštneho, na druhej strane rastú kvety, ale nie som to ja, kto sa musí o ne starať. Ostatní sa musia starať... A zdá sa, že si poradia aj bezo mňa!“. Potom začala rozprávať príbeh o svojej skutočne ťažkej rodinnej situácii. Mala pocit, že je jediná, ktorá môže preberať zodpovednosť. Za týchto podmienok nedovoľovala sama sebe pociťovať akúkoľvek slabosť, sťažovať sa alebo plakať, predpokladajúc, že potom „by sa všetko rozpadlo“. Ako prešla celú cestu svojím smútkom a dívala sa „spod hrobu“, všimla si niečo, čo by nikdy nebola čakala: teda – že jej rodina je schopná prevziať vcelku veľkú časť zodpovednosti.

 

       Ak povieme, že určitý fenomén je nejaký signál, predpokladáme, že za ním stojí nejaký zážitok, ktorý je v tom momente stále neznámy. Podľa Mindellovej metafory „zúfalstvo“ alebo „hnev“ by boli len vlakové stanice; nevieme, kam ten vlak pôjde. V praxi, slovo označujúce emóciu môže byť východiskovým bodom rovnako ako aktuálnym okamihom osudu. Môže sa stať, že emočná skúsenosť sa zmení na vizuálny zážitok alebo pohyb. Niekedy obsahuje príbeh, ktorý hľadá niekoho, kto by ho vypočul. Môže nás doviesť k minulým udalostiam alebo budúcim možnostiam. Niekedy sú potrebné rozhodné intervencie, inokedy – priestor, pozornosť a úcta.

 

Emócie a zmenené stavy vedomia

 

       V poľštine hovoríme, že niekto je „plný radosti ako šialenec“, alebo že niekto „sa zbláznil zo zúfalstva“. Emócie nás odpájajú od nášho normálneho – to je typické a známe – spôsobu vnímania sveta a samých seba. Silné emócie môžu viesť ku kvalitatívnej zmene stavu vedomia. Mindell napríklad píše: „Zmenené stavy vedomia, ako zúrivosť alebo extáza, môžu narúšať vašu zaužívanú identitu“ (Mindell, 1993, s.47). Vtedy hovoríme: „V tej chvíli som to nebol/-a ja“. Ale zriedka využijeme tieto momenty na to, aby sme videli, že sme viac ako len „my sami“, a že takéto zážitky nám môžu poslúžiť ako šanca uvidieť niektoré ďalšie aspekty toho, kým naozaj sme.

 

       Fakt, že silná emócia môže zmeniť stav vedomia, je široko uznávaný, dokonca aj v main-streamovej psychiatrii. Takéto stavy sa nazývajú „oslabené vedomie“, čo naznačuje, že sú horšie a menej prijímané ako „normálny“ stav.

 

       V procesovej práci (tak ako aj v transpersonálnych prístupoch v psychológii či v starých šamanských tradíciách) sa predpokladá, že zmenené stavy vedomia, hoci môžu byť deštruktívne, sú tiež potenciálne zmysluplné a užitočné. Dovoľujú nám zakúsiť realitu z iného uhla pohľadu, alebo snáď zakúsiť inú realitu. V takejto realite všetko, od jednoduchých zmyslových dát, cez normy, hodnoty až po základné štruktúry kognitívnej reprezentácie reality, môže byť odlišné od našich každodenných poznatkov o svete. Tak je zmenený stav vedomia, či je to zúfalstvo, zúrivosť, kóma či mánia, vždy nejakým druhom šance, nielen „chorobou“.

 

       Emócie sa zdajú byť prirodzené „meniče mysle“. Bez ohľadu na to, či sa nám to páči alebo nie, odnášajú nás do mierne alebo úplne odlišného sveta. Keď sa dívame zvnútra tejto zmenenej reality, veci nie sú viac rovnaké. Vnímame a chápeme ich odlišne. Svet každej emócie je iný, zdá sa, že má iný súbor pravidiel. Napríklad:

 

Vo svete hnevu

 

       Jeden z mojich klientov, ktorý bol vo svojom bežnom živote presvedčený, že sa musí vzdať svojich potrieb kvôli druhým ľuďom, si uvedomil, že keď sa nahnevá: „V hneve môžem byť na 100% na svojej strane!“ Zeus, keď sa hneval, rozosielal hromy, nedbajúc veľmi na ostatných. Vo svete hnevu často nevidíme druhú stranu, nevidíme nič len náš vlastný uhol pohľadu.

 

       No niekedy je to jediná cesta, ako si všimnúť vlastný pohľad na vec. Citujúc slová niektorých klientov: „Keď sa hnevám, stávam sa akosi zrozumiteľnejší/-ia sám/-a sebe, ale tiež ostatným. Je to niečo ako právo byť“. „Len keď som nahnevaný/-á, viem sa brániť. Keby nie, hocikto ma môže odstrkovať“.

 

       Hnev obsahuje veľa sily a moci. „Je to taká sila, ktorá môže všetko rozbiť na kúsky... A potom by som ich znovu poskladala – ale urobila by som to podľa seba“.

 

       Čiže vstúpiť do sveta hnevu je niekedy naozaj dôležité. Je to však tiež nebezpečné. „Hnev dočasne zmení identitu človeka a zvyčajne spôsobí, že človek zabudne na všetkých ostatných. Hoci svet nás nabáda byť dôverčivejšími, odporúčam nedôverovať nikomu, kto je v zmenenom stave, či už ste to vy sami alebo vaši nepriatelia, pokiaľ nie ste so zmeneným stavom dôverne oboznámený“ (Mindell, 1989, s.122).

 

Vo svete strachu

 

Svetu strachu vládne niekto iný. Tento „niekto“ je často neznámy: ukrytý, ale stále tvrdohlavo prítomný. Hoci o ňom veľa nevieme, môžeme si byť istí, že ten niekto je silný a jeho ciele, zámery a plány sú nepriateľské a zlé. V momente, kedy sa chytí moci, sa nám zdá, že jeho trvanie bude večné. Správa sa tak, ako by čas aj priestor boli voči nemu irelevantné, ako keby mohol byť prítomný vždy a všade.

 

Použitím slov mojich klientov: „ Keď sa objaví strach, cítim sa ako by som bola v pekle, naveky odsúdená. Oni- hoci neviem, kto oni sú, nevidím ich, pretože sú stále za mnou...cítim ich prítomnosť, kontrolujú každý môj pohyb.“ „ V tomto sne- je to opakujúca sa nočná mora- vchádzam do pivnice a viem, že tam niekto je, dokonca to nie je niekto konkrétny, je to len čistá prítomnosť a niečo odo mňa chce..“ „Strach je veľká časť môjho života. V súčasnosti som mala sen, ktorý mi ukazoval, ako to je. V tomto sne, som bola spolu s mojím bratom v rodinnom dome. Náhle do nás niekto strelil jedovatý šíp smerujúci zo skrine. Ale nik v skrini nebol, bol to strieľajúci automat...

Potom nás šípy začali prenasledovať z iných, najmenej očakávaných smerov.“

 

       Niekedy ten „Niekto“, kto vládne svetu strachu, sa nám javí ako veľmi známa figúra- až príliš známa. Spolu so strachom sa minulé, zlé zážitky opäť vracajú a opäť nad nami získavajú prevahu. Vo svete strachu sú tak silné, ako boli v realite, z ktorej prišli. Paralyzujú nás, kontrolujú a nedajú nám šancu, aby sme sa chránili.

 

       Známy alebo neznámy, jednoducho ten , kto vládne svetu strachu, stojí zvyčajne mimo hraníc našej identity. Strany sú jasne polarizované. „Ja“ som obeť, utečenec, osoba pod rozsudkom smrti, červík pod mikroskopom. „ Oni“ (alebo on, ona, ono) majú silu, prevzali nad nami kontrolu. Dve role, ktoré sú prítomné v takejto situácii stoja na opačných stranách. Byť na strane obete, znamená nemať silu a energiu, akú má nebezpečná strana. Nebezpečná strana zas nemá prístup k zraniteľnosti a citlivosti strany obete. Obe strany sú neúplné. (Snaha naplniť spojenie medzi nimi je často cestou práce so strachom).

 

       Arnold Mindell hovorí, že niekedy, keď sa chceme zbaviť strachu, musíme trošku zomrieť (nejaká časť v nás musí zomrieť). Ak identita niekoho, kto sa bojí, umrie, dá priestor niečomu inému. „Vždy, keď sa obávaš najhoršieho alebo sa pripravuješ proti vnútorným alebo vonkajším silám, pracuj najskôr s predstavovaním si vlastnej smrti či ničenia. Cíť, čo by mohlo byť ako smrť. Dokonca si skús prežiť akt umierania. Predstav si, ako zomrieš, ako budeš vyzerať, ako sa budeš cítiť.  Je dôležité nielen si predstavovať ako zomrieme, ale predstavovať si, čo sa stane potom“ ( Mindell 1993 p. 51)

 

Vo svete smútku a depresie

 

Smútok zbavuje realitu ilúzií a snov.  Svet smútku je plný nenaplnených túžob, snov ktoré sa nesplnili, sú to tie časy, kedy nás niekto opustil, príbehy, ktoré sa nikdy nestali...

 

V proces orientovanej práci sa smútok považuje za jednu z možných „zastávok vlaku“, ak považujeme náš vývin za vlak. Niekedy vlak potrebuje na chvíľu zastaviť, alebo zmeniť smer a hľadať niečo za. Niekedy- je potrebné ísť najrýchlejšie ako sa dá, a ak je to potrebné, aspoň si všimnúť názvy vlakových staníc. Smútok môže priniesť nové oblasti skúsenosti, ale takisto nás môže držať v posunutí sa k ďalšej zastávke, držať nás v zaužívaných zvykoch a tradíciách.

 

Depresia ide o krok ďalej. V literatúre sa už ani nepovažuje za emóciu. Sme zúfalo realistickí. V našej kultúre, táto serióznosť, vážnosť bez hocijakých snov, je považovaná za zmenený stav vedomia, ktorý si vyžaduje liečbu.

 

Ale svet depresie je zmysluplný. Odkrýva naivitu a prehnaný optimizmus. „Namiesto liečenia depresie by sme sa mali taktiež opýtať, na čo je depresia dobrá, aký má význam... Namiesto dúfania v to, že svet bude zachránený vedcami, teológmi a politikmi, uvažujem nad tým, čo by sa stalo, keby každý v určitej komunite čelil všetkým tým depresívnym a rušivým udalostiam nášho života a riskoval vznik depresie. Riskovať vznik depresie týmto spôsobom znamená je cestou pre možné tvorivé riešenia pre budúcnosť, na ktorú sa pripravujeme” (Mindell 1988, p. 100).

 

       Z tohto pohľadu „ existenciálne zúfalstvo depresívnych osôb je začiatkom konfrontácie so životnými udalosťami a vzniku nových a kreatívnych riešení v ich živote.“ (Mindell 1988, p. 99-100).

 

Vo svete radosti

 

       Verena Kast vo svojej knihe „Radosť, inšpirácia a nádej“ (1991) hovorí, že radosť „nás dočasne zbavuje zemskej príťažlivosti“. Vo svete, v ktorom vládne radosť, sme prirodzene otvorení celej škále nových možností. „Radosť nás nadnáša a otvára ostatným či spôsobuje vzrušenie..“ (Kast 1991, p. 45).

 

       Jedna staršia žena, s ktorou som pracovala mi povedala, že v jej rokoch nie je dovolené„ byť šialene šťastnou“. Do tohto bláznivo- šťastného sveta sa nám podarilo vstúpiť nasledovaním a rozvinutím jej chichotania sa. Obe sme začali byť hravé a bláznivé, smiali sme sa a vtipkovali  vstupujúc do sveta fantázie. Náhle táto žena povedala: „Je veľa kreatívnych vecí, ktoré rada robím a stále môžem v mojom živote robiť. Avšak keby som sa vždy pridŕžala len zdravého rozumu, ani by som si to neuvedomila.“

 

       „Radosť má tendenciu prekračovať hranice prítomných vzťahov a svet odporu. Každý pohyb spojený s radosťou, hoci aj tichou radosťou, je povznášajúci moment zbavujúci nás ťažoby, pozdvihuje  nás a vďaka nemu dokážeme vidieť veci z inej perspektívy“ (Kast, 1991, s.46).

 

*  *  *

Toto boli len jednoduché príklady spôsobov, akými emócie menia naše stavy vedomia a vedú nás do iných realít. Neustále vstupujeme do nových súborov možností.

 

       Často sa bojíme, že keď budeme emócie nasledovať, staneme sa jednostrannými. Pokúsila som sa ukázať, že na túto jednostrannosť sa nemusíme pozerať len ako na nebezpečenstvo, ale aj ako na príležitosť. Nebezpečenstvom je zaseknúť sa či stať sa posadnutým, vidieť realitu, do ktorej sme len teraz vstúpili ako jedinú možnú a všetko, čo z nej vzíde ako konečnú pravdu. Ale ak sa do nej pôjdeme len poobzerať a všímať si, čo nebolo prítomné v našom “normálnom” stave vedomia, vrátime sa z nej obohatení, s novými informáciami alebo energiou. 

 

Komu emócia patria?

 

Emócie a démoni

 

       Podľa väčšiny psychologických teórií sú emócie procesy, ktoré patria alebo by prinajmenšom mali patriť do psychológie jednotlivca. Dokonca aj keď sa celkom neodohrávajú “vo vnútri” daného jednotlivca, ako napríklad v prípadoch projekcie či prenosu, majú svoj pôvod v osobnej histórii alebo štruktúre osobnosti. Tento spôsob myslenia je prítomný aj v psychoterapii- emócie sú niečo, za čo by sme mali prevziať zodpovednosť, čo by sme mali chápať v kontexte našej vlastnej minulosti či súčasnej situácie.

 

       V starých kultúrach či v tradíciách mnohých domorodých národov boli emócie spájané s bohmi či démonmi. Títo bohovia či démoni existovali nezávisle od individuálnej mysli, v jednom okamihu sa zniesli k človeku, posadli ho, oslepili jeho rozum a vzali mu dušu. Stáli za mnohými strachmi, v pozadí melanchólie, žiarlivosti či hnevu.

 

       V tomto zmysle “emócie” existovali nielen v človeku, ale aj mimo neho- vo forme, ktorá nie je celkom akceptovateľná pre našu racionálnu myseľ. Napriek tomu môže byť myšlienka emócii ako “démonov”, nezávislých entít veľmi inšpiratívna pre pochopenie toho, čo sa deje s emóciami v poli- vo vzťahoch, skupinách či spoločnosti.

 

Čo sa deje v poli

 

       Proces orientovaná psychológia ukazuje, ako sú emočné procesy súvisia s “poľom”. Existuje v nej predpoklad, že popri našej vedomej mysli máme prístup aj k inému druhu múdrosti. Mindell ju nazýva “snové telo”. Má osobné aj nadosobné aspekty, je to pole, ktoré nás obklopuje a ktorého sme súčasťou. “Idea snového tela vyjadruje empirickú stránku Sheldrakeových morfických polí a Jungovho kolektívneho nevedomia” (Mindell 1989, p. 29). Z tohto poľa sa snaží dostať do nášho vedomia množstvo informácií a rozšíriť našu identitu. Emócie sú dôležité signály vysielané snovým telom. Podobne ako nevedomé presvedčenia či mýty “organizujú naše psychické prežívanie a vytvárajú či komplikujú atmosféru obklopujúcu naše vzťahy nútiac nás komunikovať nezámernými spôsobmi” (op.cit. p. 29)

 

       Emócie sa zdajú byť najosobnejšie prejavy poľa, ktoré nie je len osobné. Na jednej strane nás emócie spájajú s našimi identitami dávajúc nám pocit, že niečo sa nás skutočne dotýka, takže nemôžeme mať odstup či dištanc. Na druhej strane patria aj k inému, nadosobnému rádu. Sú prejavmi sna, ktorý sa snaží v danom momente uskutočniť.

 

Emócie a vysnívanie

 

Koncept vysnívania nám pomáha v otázke “komu patria emócie”? Vysnívanie v terapeutickej situácii je fenomén blízky protiprenosu (Goodbread 1997). Terapeut je vysnívaný, keď sa počas terapeutického sedenia začne nevedomky cítiť či správať ako potlačená, nechcená časť klienta.

 

Vysnívanie sa deje v okolí hraníc. Všetky časti (snové postavy) prítomné v poli “túžia” po seba vyjadrení. Ak niektorá časť nemôže byť vyjadrená klientom, snaží sa prezentovať cez emócie a správanie terapeuta. V tomto zmysle daná snová postava spolu so súvisiacimi emóciami patrí k celému poľu- dokonca aj keď sa zdá, že súvisí hlavne s osobnou históriou či súčasným procesom klienta.

 

Mindell píše “Myšlienka projekcie umiestňuje väčšinu psychologickej zodpovednosti za afektívne procesy na osobu vytvárajúcu projekciu a sekundárne na jednotlivca, ktorý môže mať a obvykle má istý druh “náchylnosti” k tejto projekcii. Vysnívanie dáva zodpovednosť obom stranám” (Mindell, 1985, p. 44). Takže ak používame koncept vysnívania, “dôležitou otázkou už nie je ‘kto robí čo’ ale ‘čo sa snaží udiať’”(op.cit. p. 54).

 

Terapeutove emócie sú dôležité ako prvky procesu, ktorý sa deje v terapeutických situáciách v danom momente. Prehrávame nevedomky vnútorný konflikt klienta v našom terapeutickom vzťahu? Alebo je to možno tiež náš vnútorný konflikt? Pozornejšie všímanie si našich emócií a ich analýza v zmysle vysnívania nám pomáha získať nejaké uvedomenie ohľadom týchto procesov.

 

Príklad

 

V našej kultúre existujú špecifické hranice okolo cítenia a vyjadrovania emócií. Vezmime si za príklad situáciu Charlesa Tarta:

 

Bezprostredne po prednáške Jeho svätosti (Dalajlámu) prednášala jedna žena o mieri z feministickej perspektívy. Hovorila o spôsoboch, akými sa so ženami v našej aj iných kultúrach zle zaobchádzalo, spôsoboch, akými je vojna maskulínna aktivita zraňujúca ženy a o potrebe žien využiť svoju silu na zastavenie vojny (…). Z intelektuálneho hľadiska som s ňou súhlasil vo všetkých bodoch, ktoré spomenula. Boli jasné, bystré a praktické.

 

No z emočného hľadiska to už bol iný príbeh. “Nelogicky” som si uvedomil, že začínam byť na ňu a na všetko, čo reprezentuje čoraz viac nahnevaný . Moja žena mala podobný pocit a rovnakú skúsenosť mali aj všetci ľudia v sále, s ktorými sme sa neskôr rozprávali. Rušilo ma, že som mal pocit hnevu, pretože som vedel, že to bolo nerozumné a v rozpore s mojím pozitívnym pocitom ohľadom feministických názorov. Vďaka vnútornej práci som si uvedomil, že zatiaľ čo pojmový obsah toho, čo povedala bol v poriadku, vlastne bol výborný, emočný tón jej prejavu bol plný hnevu, agresie a vyvolal automatickú emočnú obranu (Tart, 1987, Úvod, s.xi).

 

       Tart ďalej píše: “Ak nemáte mier vo svojom vnútri, vaše pokusy vytvárať mier vo vonkajšom svete môžu zlyhať a dokonca môžu vytvárať ešte viac nepriateľstva, než keby ste neurobili nič” (op.cit. xi). Myšlienka vnútorného mieru je nádherná a pôsobivá. Smerovať k tomuto ideálu môže byť pre množstvo ľudí tou najlepšou cestou. Na druhej strane- práca s veľkými skupinami ako aj každodenná skúsenosť ukazujú, že hnev rovnako ako aj množstvo ďalších emócií sú prítomné v poli, v našich srdciach a medzi nami. Je ťažké hovoriť po rokoch ponižovania s mierom v srdci a mysli. Ak sa niekto napriek tomu pokúsi držať sa toho ideálu, hnev či iné pocity, ktoré sú mimo hranice jeho či jej identity sa objavia vo forme dvojitých signálov, vysnívavajúc ľudí, ktorí sú prítomní v poli. Nechcené emócie sa nestrácajú- hľadajú iných aktérov, aby ich zahrali alebo iné spôsoby vyjadrenia.

 

Emócie v skupine[1]

 

Pole, roly a duchovia času

 

Podľa proces orientovanej psychológie sú skupiny definované vedomými cieľmi a štruktúrami, ako aj nevedomými, skrytými prúdmi: emóciami a snami členov, ako aj napätiami a potrebami, ktoré nie sú otvorene vyjadrené, nerozpoznanými tendenciami, ktoré vedú skupinu istým smerom. “Pri každom skupinovom stretnutí sú prítomné neviditeľné vplyvy, ktoré sa objavujú v náladách, motiváciách, skupinových problémoch, napätiach, depresiách, ilúziách a snoch jeho členov” (Mindell, 1992, s.13). Všetky zjavné a skryté vplyvy patria do skupinového poľa. Emócie sú jednou z ciest ako sa s týmto poľom dostať do kontaktu. “Silové polia pociťujeme a zažívame cez naše vlastné emócie, napríklad lásku, príťažlivosť, vrelosť, žiarlivosť, súťaživosť, strach a napätie.. (Mindell, 1992, s.17).

 

Skupinové pole má svoju vlastnú dynamiku, organizuje sa samé okolo polarít a konfliktov, ktoré sú prítomné. Tieto konflikty a napätia sa nedejú len medzi konkrétnymi ľuďmi, ale aj medzi rolami. Role sú väčšie než konkrétny človek- často mnohí ľudia potrebujú hovoriť či správať sa určitým spôsobom, pridať svoje príbehy a pocity, aby naplnili istú pozíciu. Zároveň je každý človek väčší než akákoľvek rola- byť len v jednej roli neumožňuje prejaviť bohatosť postojov a pocitov, ktoré človek má (Dworkin 1989).

 

       Na popis skupinovej dynamiky používa Mindell koncept “duchov času”: “Pojem duch času je aktualizáciou konceptu role, pretože popisuje a zdôrazňuje dočasnú a premenlivú povahu rolí v osobnom či skupinovom poli lepšie než pôvodný pojem rola. Duch času nám má pripomenúť transformatívny potenciál sveta okolo nás. Duchovia času sú ako postavy z našich snov” (Mindell 1992, p.25). Duchovia času sa snažia vyjadriť. Hovoria cez viacerých ľudí, vytvárajú chaos a zmätok dovtedy, kým sa nedostanú do skupinového vedomia.

 

Emócie v rukách duchov času či “démonov”

 

       Emócie sa zdajú byť mocným nástrojom v rukách duchov času. „Keď sa v danom poli identifikujete s duchom času, bezprostredne prežívate emócie tohto ducha; vaše vedomie je takpovediac zmenené. Nahneváte sa alebo urazíte. Cítite sa hrdinsky či ako obeť. Energie ducha času vám privolajú náladovosť, posadnutosť, šialenosť či radostnosť, depresiu či prianie sa zabiť.” (Mindell, 1992, s.25).

 

Emócie menia témy, ktoré sú prítomné v poli na niečo veľmi osobné. Takéto emócie sú pre nás často prekvapivé, ak nie šokujúce- zdajú sa byť príliš silné, zvláštne, akoby neboli „naše“. Podľa proces orientovaného prístupu naozaj nie sú len „naše“. V skupine je veľmi zreteľné, že emócie sú osobné a zároveň aj nadosobné, že sú prejavmi snového tela danej skupiny.   

 

Občas niekto v skupine začne plakať a nie je schopný rozprávať. Niekto iný povie „Myslím že mám podobné pocity“ a začne vysvetľovať, čo má na srdci.  Alebo ľudia, ktorí majú pocit že ich názor sú si podobné sa doslova k sebe priblížia a pokúšajú sa vyjadriť svoje zranenia, strachy či obavy. Alebo prevezmú opačné pozície, keď si uvedomia, že namiesto podobných pocitov sú ich názory úplne odlišné. ( Takéto situácie, ktoré sa dejú spontánne v skupinách poli podnetom pre vytvorenie „skupinového procesu“ ako metódy práce so skupinami, pozri Dworkin 1989). Emócie v skupinách vnímané ako aspekt duchov času prinášajú informácie, ktoré sú v danom momente dôležité. Pomáhajú nám vchádzať do oblastí, kde môžeme nájsť nedokončené, záhadné informácie, ktoré potrebujú byť objasnené. Mindell píše: „Keď prežívame pocit povýšenosti či odmietnutia, hnevu či zranenia, smútku či túžby vedome, duchovia času, v ktorých sa nachádzame sa začínajú transformovať (Mindell, 1992, s.26).

 

V našej kultúre sa skupiny často pred emóciami chránia. Ak sa objavia, sú pripisované jednotlivcom a ich vnútorným problémom. Ako jednotlivci v skupine často potrebujeme pomoc, aby sme pochopili čo je skryté za našimi emóciami. Potrebujeme druhých, aby pridali viac obsahu, aby vniesli svoje uvedomenie alebo nám pomohli vyjadriť intenzitu zážitku. Ale často namiesto pomoci musíme čeliť upokojujúcim gestám či výčitkám, že sme príliš „emocionálni“. „Duch času“ sa často začína dusiť tým, čo je potrebné vyjadriť. Takže neskôr sa vracia v oveľa násilnejšej alebo nejasnejšej podobe. Namiesto možnosti transformácie skončíme v slepej uličke alebo násilím.   

 

Emócie vo svete

 

Protikladné tendencie v kultúre

 

       Ako pristupujeme k emóciám v súčasnej Západnej dominantnej kultúre? Sú podozrivé. Na jednej strane nás zvádzajú prísľubom skutočných, autentických zážitkov, na druhej sú považované za rozhodne „horšie“ a „primitívnejšie“ než rozum.

 

       Obe tendencie- odstup a fascinácia sú prítomné veľmi jasne. Keď sa pozrieme na filmy a reklamy, mohli by sme si pomyslieť, že neexistuje nič žiaducejšie než silné, intenzívne emócie. Pozývajú nás prežívať niečo strašidelné, hrozivé, surové, vzrušujúce či dojímavé.

 

       Zároveň v každodennom živote ľudia, ktorí sú emocionálni rozhodne nie sú veľmi rešpektovaní.  Prejavený hnev, smútok či zúfalstvo nás okamžite umiestňuje na nižšiu pozíciu. Emócie majú v našej kultúre nižší rank než rozum, miernosť a odstup. „Súčasní reprezentanti väčšinovej psychológie podporujú hodnoty dominantnej kultúry patologizovaním rebélie, hnevu, zúrivosti, „infantilizmu“ a „ventilácie“ (ktorá je považovaná za „nevhodné“ správanie na verejnosti). „Vedomie“ sa stalo synonymom redukovaného afektu..“ (Mindell, 1995b, s.141).

 

       Keďže sa chceme týmto kultúrnym hodnotám prispôsobiť, pokúšame sa držať od našich emócií odstup. Mindell píše: „Čo robiť s našou agresiou, ak ju zakážeme v našom osobnom živote? Ak ju potlačíme, vojde do tela. Keďže náš svet uznáva národné konflikty, mnoho z našej agresie nakoniec preteká do záujmu, fascinácie a investovania do vojny. Bez nášho uvedomenia si hnevu sa kanalizuje ľahko do národných konfliktov, ktoré nie sú v blízkosti nášho domova. Vojna sa stáva pre nás spôsobom, ako sa od nášho hnevu vzdialiť, brať ho neosobne“ "(Mindell, 1989, s. 21).

 

Emócie a sociálne otázky

 

       Zatiaľ čo psychologické, medzikultúrne a dokonca transpersonálne faktory zodpovedné za individuálne rozdiely v emocionalite sú v literatúre všeobecne rozoberané, sociálne a politické faktory sa zvyčajne prehliadajú. V procesovej práci sú emócie vnímané aj v makro-sociálnom kontexte, a z tohto pohľadu hodnoty reprezentované väčšinou, privilégiá, rank, pozícia a moc situujú kontext, v ktorom sa s emóciami zaobchádza a sú prezentované (Mindell, 1995).

 

       Prvé pozorovania sa odvolávali na špecifické emócie, ktoré prežívajú ľudia patriaci v danej skupine k menšine (či už z všeobecných socio-kultúrnych dôvodov, alebo z dôvodu momentálnych problémov konkrétnej v skupine). Keď ste v menšine, typické prítomné pocity sú: zmätenosť, neistota, hnev či dokonca zúrivosť na jednej strane, a strach či panika na druhej (Mindell, 1995a, s.134-135).

 

       Ďalšie pozorovania ukázali, že niektoré emócie sa objavujú v situáciách, kedy niekto vedome alebo nevedome zneužíva svoju pozíciu, privilégiá alebo moc. Tieto emócie sú súčasťou situácie, a do určitej miery sú nezávislé od individuálnej psychológie zúčastnených jednotlivcov (Mindell, 1995b)

 

Emócie v situáciách zneužívania

 

       Pozrime sa na situácie, kedy sa ľudia líšia množstvom privilégií, moci a pozícií (ranku), ktoré zastavajú. Vyšší rank je spojený so špecifickým stavom mysle: istým druhom sebavedomia, bezpečia a pohody. Ak si túto rozdielnosť rankov neuvedomujeme, náš stav mysle sa objaví nevedomky vo forme dvojitých signálov. Druhý človek reaguje na obsah toho, čo hovoríme, na naše zámerné správanie rovnako ako na signály, ktoré vysiela „niekto“ v nás, kto jedná z vyššej pozície. Osoba, ktorá má nižší rank musí naraz reagovať na dvoch „ľudí“ (dva aspekty reálneho človeka): jeden je otvorený a rovnocenný, druhý je skrytý- a ten sa pozerá z vrchu, nevšíma si a vlastní pravdu. V tomto momente sa objavujú emócie: zmätenosť, iritácia, hnev, a obzvlášť v dlhodobých vzťahoch či opakovaných situáciách apatia, depresia, zúrivosť, túžba po pomste a násilie (Mindell, 1995).

 

Hnev, zúfalstvo a iné silné emócie sa objavujú tiež v situáciách, kedy ľudia otvorene zneužívajú svoj rank: ak využívajú svoju pozíciu či moc bez súhlasu či dokonca napriek protestom druhej strany. Ľudia, u ktorých sa tieto emócie objavia nie sú za svoje emócie zodpovední úplne: je to celá situácia, a hlavne chýbajúce uvedomenie či vedomé zneužívanie moci, ktoré sú tiež za tieto pocity zodpovedné. Ak zoberieme do úvahy sociálnu perspektívu proces orientovanej psychológie, tieto reakcie (dokonca aj keď je to hnev, agresia či násilie) nie sú len „chybnými“ reakciami ľudí, ktorí sú nezrelí či iným spôsobom nemiestni. Tieto reakcie sú prirodzeným aspektom situácií vonkajšieho či skrytého zneužívania ranku.

 

Kto si môže dovoliť byť nestranný?

 

       Zneužívanie moci prebúdza démonov. Zvyčajne zneužívatelia využívajú svoju moc na odstrihnutie sa od týchto démonov. Týmto spôsobom udržujú status quo.  Emócie môžu byť prostriedkom na sprístupnenie istých druhov informácií, otvárajú nové perspektívy a možnosti. V situáciách, kde pre tieto emócie nie je priestor, ak je možnosť ich vyjadrenia blokovaná, informácia v ich pozadí sa stráca a samotné emócie sa stávajú problematické, preberajú kontrolu a často vedú k násilným činom. Bez priestoru na vyjadrenie emócie nemiznú, ale namiesto toho, aby boli užitočné pre celú situáciu sa stávajú zdrojom deštruktívnych či seba-deštruktívnych činov.

 

       „Naše noviny sú plné neporozumenia tým, ktorí sú zúriví. Náš právny systém je preťažený prípadmi, kde motívom bola pomsta, pretože systém jedná z hnevom a terorizmom, akoby sa objavil z čista jasna, bez súvislosti s väčšinovým správaním. (....) ... násilie sa objavuje z časti kvôli tomu, že utláčaní sa nevedia brániť voči zámernému a skrytému využívaniu väčšinového ranku (Mindell, 1995b, s.78).

 

       Byť nestranný je privilégiom samým o sebe. „Privilégium znamená (...) nielen ekonomickú moc, ale privilégium komunikovať s chladnou hlavou, rozvážne a s odstupom- privilégium nemusieť počúvať zúrivosť, hnev a skľúčenosť tých bez moci“ (Mindell, 1995b, s.162).

 

       Ľudia v privilegovanej pozícií zo svojho správania robia pravidlo, zvyčajne bez toho, aby si to uvedomovali. Vo svetle takejto normy sa zdá byť zrejmé, že ten druhý by sa mal prispôsobiť očakávaniam a požiadavkám toho, kto je silnejší. Teda byť pokojný a mať odstup sa stáva normou a silné emocionálne reakcie sa považujú za „patologické“. Ale odkiaľ tieto emócie pochádzajú?

 

       Ak človek s mocou poníži druhého menej mocného, ktorý sa na oplátku nahnevá, komu tento hnev patrí? Podľa väčšinového pohľadu človek v hneve je jediný, ktorý sa musí zmeniť. Tí vo vyššej pozícií si môžu užívať pokojný stav mysle a nemusia sa zaoberať problematickými afektmi. Tí, ktorí sú na opačnej strane sa však potom cítia ešte horšie, apatia či hnev sa prehlbuje. Sme chytení v začarovanom kruhu neporozumenia a násilia.

 

Zopár praktických poznámok

 

Obavy

 

       V našej svetskej realite sa ľudia príliš nehrnú zaoberať sa svojimi emóciami. Je preto zopár dôvodov.

 

       Po prvé- ako som už predtým spomenula- emócie nie sú v našej kultúre moc cenené. Takže človek, ktorý je emocionálny a musí sa tým zaoberať nie je „pohromade“. „Normálni“ ľudia to robiť nemusia. Terapia je priestor, kde môžete pracovať na vašich emóciách. Vo verejných situáciách či každodennom živote sa nájdu vždy záležitosti, ktoré sú dôležitejšie. A asi ťažko chce niekto vyzerať iracionálne, infantilne či slabo.

 

       Po druhé- v pozadí emócií stojí obrovská tajomná sila. V súčasnosti túto silu už neuctievame, ale stále sa bojíme. Nikto nechce byť posadnutý, a napriek tomu mnohí z nás vedia, aké to je byť „unesený“ určitými emočnými stavmi. Tiež nemáme veľa príležitostí naučiť sa, ako zaobchádzať s týmito druhmi zmenených stavov vedomia, ako do nich vojsť a stále si ponechať uvedomenie či využiť ich spôsobom, akým potrebujeme.

 

       Po tretie- emócie nás často vťahujú do oblastí, ktoré sú spojené so zneužívaním v minulosti. Sú ako víry, vťahujú nás do bolesti, ktorej by sme sa radšej vyhli, dostávajú nás do komplexov. V takom stave reagujeme emocionálne ku všetkému okolo nás, druhí ľudia nás zvyčajne nemajú radi a preto sa cítime ešte viac zranení a osamelí.

 

       Po štvrté- emócie často patria do oblasti „tieňa“. Zaoberať sa nimi je zložité samo o sebe, ale je to ohrozujúce aj pre osobný, sociálny a kultúrny status quo.  To nie je moc príťažlivé pre primárny proces jednotlivca či spoločnosti.

 

Postoje

 

       Ak pracujeme ako psychoterapeuti, poradcovia, či facilitátori skupín, stretnutia s emóciami sú prirodzenou súčasťou našej práce. Amy Mindell vo svojej knihe Metaskills (1996) analyzuje, ako terapeuti môžu využívať vlastné emócie, pocity a postoje vo svojej práci s klientmi. V tomto odseku sa pokúsim pozrieť na postoje, ktoré môžu byť pre terapeutov užitočné, ak sa v poli, v ktorom pracujú objavia emócie.

 

       Sú dve základné tendencie ohľadom prístupu k emóciám k terapii. Prvou je tendencia k otvorenosti a dôvere voči emóciám. Druhá hovorí, že potrebujeme byť opatrní a bdelí v dôvere k emóciám.

 

       Obe tendencie sú dôležité. Závisí to na situácii, ktorá z nich nám lepšie poslúži- závisí to od kategórie a intenzite emócií, s ktorými jednáme, a tiež na skúsenosti a zručnostiach terapeuta.

 

Otvorenosť a dôvera

 

       Existuje francúzska rozprávka, v ktorej sa kuchár stane kráľovským šéfkuchárom vďaka slzám, ktoré vyplakal do hrnca. Druhý kuchár, ktorý sa zúčastnil súťaže o miesto mu zničí koláč pripravený na súťaž. Prvý kuchár sa v noci zobudí, všimne si zničený koláč a keď si uvedomí, že nemá už šancu znovu vytvoriť tento úžasný pokrm, jednoducho si sadne k stolu a dlho plače. Skoro ráno zahanbený opustí hrad. Ale kráľovský sluha kráľovi predloží hrniec sĺz v domnienke, že je to pokrm pripravený na súťaž. Kráľ ohromený jemnou a vynikajúcou chuťou toho, čo si myslí že je to bujón dá kuchárovi odmenu a ponúkne mu miesto šéfkuchára na hrade.

 

       Len zriedkavo skutočne dôverujeme svojim slzám. Často plačeme, no nedôverujeme tomu, že je to dôležité a zmysluplné,  a zasekneme sa v našom smútku, ktorý sa stane stavom a nie procesom, čiže nám nepomôže „vyhrať zápas.“

 

       Ak pracujeme s emóciami otvorenosť a dôvera sú nevyhnutné. Ak vstúpime naplno s uvedomením do stavu, ktorý prežívame, môžeme nájsť niečo, čo je v tomto momente najviac potrebné. Ale ak sme proti našim emóciám, je oveľa ťažšie nájsť ich tajomstvo, pretože musíme prekonať bariéru vystavanú z nášho nesúhlasu so smútkom, hnevom či bezmocnosťou. Naša energia je zaseknutá v tomto mieste a je zložité odhaliť, čo sa za ňou skrýva.

 

Opatrnosť

 

       Keď jednáme s emóciami, otvorenosť a dôvera nestačia. Potrebujú byť vyvážené opatrnosťou. Emócie, podobne ako duchovia či démoni, nás môžu posadnúť odhaliac nám ich najhoršiu podobu. Potom náš tlačia do činov, ktoré neskôr ľutujeme, ktoré zraňujú nás či druhých, uzatvárajúc nás pred možnosťami, ktoré sa zdali byť ešte pred chvíľou otvorené. Nečudo že sa bojíme hnevu, strachu či zúfalstva.

 

       Ak si ako príklad zoberieme hnev: “Hnev dočasne mení identitu človeka a zvyčajne spôsobí, že zabudne na všetkých okolo. Hoci nám slová hovoria dôverovať viac, ja odporúčam nedôverovať nikomu v zmenenom stave, ani sebe ani svojim nepriateľom, iba ak daný zmenený stav dôverne poznáte” (Mindell 1989, p.122).      

      

Uvedomenie

 

       Ak sa chceme otvoriť voči emóciám, potrebujeme sa naučiť ako to robiť. Je to proces, nie rozhodnutie. Potrebujeme pracovať s hranicami okolo našich emócií a emócií vyjadrených druhými a zahrnúť ich do našej identity s uvedomením.

 

Tiež je dôležité naučiť sa, ako zostať uvedomelý počas zmeneného stavu vedomia, aby sme nepotláčali emócie pokúšajúce sa vynoriť, ale aby nás zároveň neposadli. (…) “Musíme sa naučiť využívať naše základné stavy ich procesovaním. Proces orientovaný prístup chápe chamtivosť, žiarlivosť, ambície a egoizmus ako momentálne stavy, ktorých význam môžeme odhaliť len ich rozvinutím” (Mindell, 1989, p. 21).

 

Odstup

 

Väčšina spirituálnych tradícií nám radí získať od našich emócií odstup. Odstup je niečo iné ako chladnosť či nezaujatosť. Neznamená potláčať.  Dáva šancu zachovať metapozíciu uprostred zážitku- takže e tam niekto, kto má prehľad o tom, čo sa deje. Dáva nám šancu oslobodiť sa od automatického, reaktívneho správania, prevzatého programu, ktorý často sprevádza určitý pocitový stav. Je to stanovisko, z ktorého môžeme vstúpiť do neznáma a objavovať nové svety.

 

Zvedavosť

 

       Je dôležité skôr so záujmom hľadať skryté správy, než len dávať von emócie. Tento druh expresie Mindell nazýva “zlá ekológia”- nestaráme sa, čo sa stane s našimi emóciami, keď ich vypustíme.

 

       Ak vyjadrujeme naše emócie bez záujmu, nedávame im šancu odhaliť ich tajomstvá. Zvyčajne nad nimi nemeditujeme. Nedovoľujeme si ísť na cestu do iných realít. Nepokúšame sa ich transformovať alebo nájsť ich význam…(Mindell 1989, p.21).

 

Brať veci menej doslovne

 

       Niekedy je dôležité opustiť svet osobných príbehov, brať veci menej doslovne a vnímať ich symbolickú rovinu. Emócie sú zakorenené v konkrétnej minulosti či súčasných situáciách, ale sú tiež symbolické- majú význam pre mýtickú cestu alebo duchovný rozvoj.

 

       Napríklad hnev vyvolaný špecifickými situáciami namierený na konkrétnu osobu môže viesť k úplne inému príbehu. Počas diania sa nahnevaný človek, zranený a pomstychtivý zároveň, sa zmení ha Herkulesa, ktorý má odseknúť 9 hláv Hydry. Vždy keď jednu odsekne, narastie druhá. Napokon sa mu podarí vyhrať, ale to už nie je dôležité. Dôležitý je fakt, že sa naučil byť v kontakte so svojou vlastnou silou a vlastne sa stave “hrdinom”.

 

       Opustiť doslovnú rovinu je tiež dôležité v konfliktoch, keď jednáme s človekom v silne emočnom stave. Ak budeme predpokladať, že za touto situáciou je sen, ktorý sa snaží uskutočniť, môžeme vystúpiť z kontextu samotného konfliktu (Mindell 1989, s.68).

 

Ako pracovať s emóciami

 

       Na prezentáciu všetkých možných metód práce s emóciami založenými na Procesovej práci by bol potrebný ďalší článok. Tu by som rada spomenula niektoré metódy či techniky spojené s rôznymi spôsobmi chápania emócií. 

 

Takže ak chápeme emócie ako signály, môžeme využiť celý rad amplifikačných techník. Predtým je však potrebné zistiť, či je daná emócia bližšie k primárnemu či sekundárnemu procesu. Hoci emócie v moment ich zjavenia sa nám zvyčajne “dejú”, niektoré z nich sú súčasťou dlhodobých primárnych procesov, vytvárajú určité dobre známe “ovzdušie”. Potom je užitočné pozrieť sa buď na ešte ich neznámu či hlbšiu časť alebo všímať si iné signály, ktoré možno pre klienta v tomto moment zaujímavejšie.

 

Ak chápeme emócie ako zmenené stavy vedomia, môžeme využiť relevantné techniky (pozri Mindell, 1988). Môžeme sa pokúsiť vstúpiť do inej reality spolu s klientom, oceniť ju tým, že k nej budeme pristupovať s otvorenosťou a zvedavosťou. Ak niekto vstupuje do extrémneho stavu a stráca schopnosť komunikovať o ňom, môžeme zaujať a zahrať túto pozíciu ešte výraznejšie- a tým pomôcť klientovi sa z nej dostať. Niekedy je užitočné zahrať chýbajúcu časť, alebo “drámu”, ktorá je skrytá v určitom stave: ten vystrašený a ten hrozivý, ten v depresii a ten tlačiaci (pressing) atď.

 

       Koncept vysnívania spochybnil predpoklady, že je vždy jasné, komu emócie patria. Ak chápeme emócie v pojmoch poľa, môžeme hľadať význam emócie pre niekoho iného. Terapeut môže využiť svoje zážitky, aby lepšie pochopil vnútorný konflikt klienta ako aj vonkajšiu interakciu.

 

       Nakoniec ak vezmeme do úvahy spoločenskú perspektívu, je dôležité pracovať s celou situáciou, vrátane politického kontextu a rozdielov v ranku. Môžeme pracovať s emóciami zameraním sa na ľudí, ktorí necítia, ktorí sú vzdialení a majú odstup. Môžeme sa pokúsiť vytvoriť “okrúhly stôl”, kde sú emócie pozvané ako rešpektovaní hosťujúci rečníci, ktorí môžu pomôcť stranám v spore nájsť riešenie, ktoré potrebujú.

 

*  *  *

 

Proces orientovaný prístup ukazuje, že emócie môžeme vnímať ako veľkú príležitosť pre zmeny, pre rozšírenie spektra možností v osobnom aj spoločenskom živote. Podobne ako mnohé iné fenomény, ktoré sú marginalizované individuálnym či kolektívnym primárnym procesom, sa môžu stať cestou ako sprístupniť informácie a energie nielen pre krátkodobé riešenia, ale pre hlbšie kultúrne zmeny.

 

Literatúra

 

1.               Almeras, A. (1995). Wielki Kucharz Króla. Miesięcznik „Bęc” .

2.               Dworkin, J. (1989). Group process work: A stage for personal and global development.  Unpublished doctoral dissertation, Union Institute, Cincinati, OH.

3.               Goodbread, J. (1997). Radical Intercourse. Portland, OR: Lao Tse Press.

4.               Goodbread, J. H., Jobe, K. (1996). Poznajemy siebie przez zaśnienia. Interview by M. Jałocho. Remedium, 45, 11.

5.               von Franz, M.L. (1995). Ścieżki snów. Warszawa: Jacek Santorski & Co. Agencja Wydawnicza. 7

6.               Jung, C. G. (1993). Archetypy i symbole. Warszawa: Czytelnik.

7.               Jung, C. G. (1964). Approaching the unconscious.W: C. G. Jung (red.), Man and His Symbols.New York: Dell Publishing Co. Inc.

8.               Kast, V. (1991). Joy, Inspiration and Hope. New York: Fromm International Publishing Corporation

9.               Mindell, Amy (1995). Metaskills.The Spiritual Art of Therapy. Santa Monica, CA: New Falcon Press.  

10.            Mindell, A. (1985). River's Way. The Process Science of the Dreambody. London and Boston: Routledge & Kegan Paul.

11.            Mindell, A. (1988). City Shadows.Psychological Interventions in Psychiatry. Harmondsworth: Penguin-Arkana.

12.            Mindell, A. (1990). The Year I. Global Process Work with Planetary Structures and Myths.New York and London: Viking-Penguine-Arkana.

13.            Mindell, A. (1992). The Leader as Martial Artist. An Introduction to Deep Democracy, Techniques and Strategies for Resolving Conflict and Creating Community. San Francisco: HarperCollins.

14.            Mindell, A. (1993). The Shaman's Body. A New Shamanism for Transforming Health, Relationships and Community. San Francisco: HarperCollins.

15.            Mindell, A. (1995). Sitting in the Fire. Large Group Transformation Using Conflict and Diversity. Portland, OR: Lao Tse Press.

16.             Mitarski J. (1974). Z dziejów melancholii. W: A. Kępiński (red.), Melancholia. Warszawa: PZWL.

17.            Mitarski J., (1977). Demonologia lęku. Niektóre formy ekspresji i symboliki lęku w dziejach kultury. W: A. Kępiński (red.), Lęk. Warszawa: PZWL.

18.            Oatley, K., Jenkins, J. M. (1996). Understanding Emotions. Cambridge, MA: Blackwell Publishers.

19.            de Saint-Exupery, A. (1997). Mały Książę. Toruń: ALGO.

20.            Tart, C. (1987). Waking Up. Overcoming the Obstacles to Human Potential. Boston: New Science Library, Shambala.

 

 

Preklad a editácia:

Andrej Jeleník

Preklad: Ivana Kozubková, Naďa Kršíková, Denisa Ničíková,

Jún, 2009

 

Originál:

Spirits, Demons and a Pot Full of Tears – about Emotions in Process Work http://bogna.info/

Publikované v polštine v knihe B.Szymkiewicz-Kowalska (Ed). (2003) Po drugiej stronie klopotów. Warszawa: Elders Academy Press

 



[1] Niektoré myšlienky ktoré spomínam v tomto a nasledujúcom odstavci boli spomenuté v mojom článku Working with polarities, roles and timespirits. A process oriented approach to emotions in group (1999), in: Groupwork: An Interdisciplinary Journal for Working with Groups, Vol.11 No.1