Vnútorný kriticizmus z pohľadu procesorientovanej psychoterapie

 

Mgr. Sylvia Ondrisová, Mgr. Slávka Menkynová

 

Pojem “vnútorný kritik”, resp. sebakriticizmus sa v psychoterapeutickom jazyku nepoužíva často. Diskutujú sa skôr pocity ako “vina”, “hanba”, “sebapochybnosti”, “sebanenávisť”, “pocity menejcenosti”, či “nízke sebavedomie”. Vnútorný kriticizmus sa potom vzťahuje na procesy, či udalosti, ktoré spomínaným pocitom predchádzajú.

 

Procesorientovaná (POP) autorka S. Straub (1990) preferuje pojem vnútorný kriticizmus či sebakriticizmus, keďže sa viac vzťahuje ku klientovej konkrétnej situácii, k jeho priamemu zážitku a popisu (a je presný aj vzhľadom na správanie klienta). Nie je tak založený na terapeutovej interpretácii. Vnútorného kritika považuje procesová teória za tú našu časť či vnútornú postavu (personifikovanú časť nás), ktorá nás kritizuje, posudzuje, teda nesie nejaký negatívny konštrukt seba (v POP terminológii tzv. “snová figúra”).

 

Väčšina klientov, ktorí prichádzajú do psychoterapie s rôznymi typmi ťažkostí (vrátane vzťahových a telesných problémov), trpí do istého stupňa práve sebakriticizmom. Pritom individuálne reakcie na proces vnútornej kritiky sú rozličné - neočakávaná zmena nálady, strata energie, agresia, depresia či “zahmlenie”, strata pozornosti. Mnohí z klientov si však vlastný sebakriticizmus neuvedomujú. Sú tak zvyknutí na svoju vnútornú atmosféru, že nevedia rozlíšiť procesy, ktoré k nej smerujú, resp. sú jej súčasťou. Pritom za naznačenými zmenami stavu klienta môžeme hľadať práve útok vnútorného kritika a skúsený pozorovateľ ho identifikuje pomocou rozličných verbálnych i neverbálnych signálov. Ďalšia práca s vnútorným kriticizmom potom do značnej miery závisí od konkrétneho psychoterapeutického prístupu či školy.

 

V tabuľke 1 stručne načrtávame niektoré paralelné idey iných psychoterapeutických škôl k vnútornému kriticizmu.

 

 

Tabuľka 1:  Paralelné koncepty k problematike vnútorného kriticizmu

 

      FREUD                    “superego”, resp. “ego ideál”

      ADLER                    “pocity menejcennosti”

      BERNE        “rodičovský stav ega”

      SATIROVÁ             “sebadôvera” ako centrálny koncept

      PERLS                     “top dog” a “under dog”

      ELLIS                      “negatívne, automatické vzorce myslenia”

     

I keď sa tieto prístupy odlišujú v dôležitosti, akú pripisujú vnútornému kriticizmu, v podstate sa zhodujú v tom, že sebakriticizmus pozostáva z naučeného introjikovaného správania a myšlienkových vzorcov z minulosti a ich zdrojom sú rodičia či širšie sociálne okolie. I keď používajú rozličné metódy, mnohé z nich majú podobný cieľ - prekonať vnútorný kriticizmus. Podobný prístup býva niekedy sám o sebe negatívny a kritický, keďže ľuďom predpisuje nejaký lepší a zdravší spôsob existencie. Udržiava tak naďalej kritický vzorec myslenia.

 

Príspevok procesorientovanej psychoterapie v tejto oblasti je práve v snahe využiť dynamiku kritizovania pre osobný vývin klienta.

 

Pravdepodobne každý z nás sa v priebehu života musí vysporiadať s nejakým typom kritika, či už vnútorného alebo vonkajšieho. Je to celkom dobrá správa vzhľadom na to, že procesový prístup považuje kritikov (despotov, tyranov, a tiež ich miernejšie formy)  za nesmierne dôležité a efektívne aspekty pre náš osobný vývin a rozvoj nášho uvedomenia.

 

Ako v skutočnosti na kriticizmus reagujeme? Nezriedka ho prežívame nepríjemne a kritike sa preto snažíme nejakým spôsobom vyhnúť - buď si ju nevšímame, alebo ju zľahčujeme, či inak potláčame. Tým sa však vnútorný kritik neoslabí, ani nestráca. Naopak, aby sa dostal do vedomia, stáva sa radikálnejším, hrozivejším a zdanlivo deštruktívnejším. Jeho komentáre sú veľmi všeobecné, zraňujúce a väčšinou nepravdivé (napr. “nič nerobíš poriadne, nikto ťa nemôže mať rád”, “si najväčší blb na svete” a podobne). Pritom s kritikom je to podobné ako v rozprávke o žabom princovi. Najprv ho musíme pobozkať a mať radi, aby sa prípadne mohol premeniť na krásneho princa. Ak chceme od neho získať skutočnú správu, musíme ho privítať, vniesť aj jeho kritiku a donútiť ho, aby bol špecifickejší. Integrácia kritika potom uvoľňuje značné množstvo energie, múdrosti a kreativity. Kritik sa môže transformovať na nášho poradcu, spojenca alebo priateľa, ktorý je veľmi starostlivý, dôveruje nám a špeciálne sa o nás zaujíma. Stáva sa nositeľom užitočných informácií pre náš ďalší život a pre naše vzťahy.

 

Procesová práca vo všeobecnosti uplatňuje finalistické hľadisko a hľadá zmysluplnú informáciu v tom, čo sa práve deje. To platí aj pre prácu s vnútorným kritikom. Základom v prístupe je sledovanie signálov a určenie štruktúry procesu.  Zistenie, v ktorých komunikačných kanáloch sa kriticizmus prejavuje a či je s ním klient identifikovaný.

 

Štruktúra procesu

 

a) štruktúra kanálov

 V POP si všímame si 6 druhov komunikačných kanálov. Vnútorný kritik sa neprejavuje len verbálnymi poznámkami typu : „ja hlupák“, „zbabral som to“, či vnútornými  komentármi (auditívny kanál).

 

Vo vizuálnom kanále sa kritik prejaví napríklad tak, že sa klient cíti byť pozorovaný, alebo sa mu sníva sen.

 

V pohybovom kanále sa prejavuje buď spontánnymi gestami a pohybmi (pľasnutím po nohe, mimovoľným podupávaním),  alebo pohybmi, ktoré sa nám dejú zvonku.

 

V proprioreceptívnom kanále sa kritik môže objaviť ako akýkoľvek telesný symptóm (často sú to bolesti hlavy) alebo ako pocit ťažoby, pocit, že vás niečo tlačí dole.

 

Vzťahy sú tiež kanálmi pre naše vlastné vnútorné zážitky.  Vnútorného kritika môžeme projikovať na iného človeka úplne nezávisle na jeho skutočnej mienke.

 

POP pracuje aj s tzv. kanálom sveta. Skupiny často vyprovokujú našich potlačených vnútorných kritikov a Straub hovorí, že to môže byť jeden z dôvodov, pre ktorý sa v skupinách niekedy necítime dobre.

 

Kritikov v posledných dvoch kanáloch si obyčajne uvedomujeme viac, pretože na vzťahové problémy sa zabúda ťažšie ako napríklad na nepríjemný sen.

 

b) primárnosť, sekundárnosť kritika

Častejšie býva kritik za hranicami identity - je takzvanou sekundárnou figúrou, ktorá je nositeľom nového vzorca správania (napríklad  „Nikdy neurobíš nič dobre!“). Medzi primárnou identitou a sekundárnym procesom je hranica. Je reprezentovaná figúrou, ktorá je proti nejakému správaniu (napr. „Nemôžeš odísť z práce, čo by na to povedala tvoja rodina!“). Pričom hraničná figúra nie je prežívaná ako súčasť primárnej identity. (obr.1) Primárnosť, či sekundárnosť kritika je treba preskúmať v každom individuálnom prípade. Napríklad v auditívnom kanále sa blízkosť kritika k  identite dá vyčítať z tónu hlasu. Keď klient podáva kritické slová na svoju adresu tvrdým a vyčítavým tónom, je kritik bližší identite. Ak sa kritizuje tichým a trpiacim hlasom, je  pravdepodobne za hranicou identity. 

 

Obrázok 1:   Vnútorný  kritik

 

Primárny                                 

prevažne  vedomý

Aktuálna identita

                                                                                

     Hraničný

Proti novému vzorcu správania                

 

Sekundárny

prevažne nevedomý

Nový neakceptovaný vzorec správania                 

                                      

Rozvitie figúry (unfolding )

 

Štruktúra procesu naznačuje, kde môžeme očakávať novú informáciu. Podporou signálov, ktoré vysiela sekundárna figúra, môžeme pomôcť klientovi, aby si ju viac uvedomil, reprezentoval (či rozvil) aj v ďalších kanáloch ich postupným pridávaním.  To ale zvyčajne nestačí. Vnútorný kritik sa v rámci intrapsychickej dynamiky nikdy neobjavuje sám. Vždy sa niekde v systéme nachádza aj obeť- kritizovaný. Keď chceme aby sa kritik prejavil špecifickejšie, musíme pracovať s obidvomi časťami, podporiť ich vzájomnú komunikáciu. Inak  sa nereprezentovaná figúra objaví v  inej časti poľa. ( Tu sa ukazuje dôležitosť určenia štruktúry - primárnosti či sekundárnosti vnútorného kritika.)

 

Ak napríklad terapeut podporuje u klienta, ktorého kritik je sekundárny, dlhší čas len rolu primárnej obete, kriticizmus má tendenciu zosilnieť a prejaviť sa  niekde inde. Často práve  u terapeuta. Ten v takej situácii podľa teórie poľa nedáva klientovi šancu vstúpiť tiež do role kritika a dostať sa tak k  energii, tvorivosti a sile, ktorá je v ňom obsiahnutá.

 

Ak pracujeme s klientom, ktorého kritik je primárny, môžeme sa stretnúť s odporom. Objaví sa, keď budeme klienta podporovať v zmene očakávanej kritikom. Takíto ľudia sa  snažia neustále meniť a pracovať a v ich živote chýba skôr relax. Ten zvyčajne býva sekundárnym procesom, ktorý kladie zmene odpor.

 

Dôležitá je tiež práca s kritickými  hraničnými figúrami. Ak podporíme správanie (či prežívanie), ktoré je za hranicou a nepracujeme pred tým s figúrou, ktorá je proti, môže sa stať, že sa objaví neskôr. Napríklad vo forme výčitiek svedomia, rôznych pocitov viny, či zahanbenia.

 

Na záver krátka kazuistika z Mindellovej terapeutickej praxe. Ilustruje kritika, ktorý  sa objavil najprv v  pohybovom kanále. Práca s ním priniesla zmenu v terapii.  Klient sa počas terapie opakovane  ohýbal dozadu. Tvrdil, že cíti hrozné napätie v chrbte. Na klientovu prosbu Mindell tlačil na bolestivé miesto na chrbtici (Čo je reprezentácia dvoch figúr. Jedna, ktorá tlačí - neskôr kritická, a druhá, ktorá sa bráni tlaku podľahnúť). Klient stále ohýbal telo a tlačil proti. V jednom momente spontánne prepol kanál a objavil sa mu obraz. Muž videl niekoho, kto stojí za ním a štuchá ho prstom do chrbta. Zároveň mu vyčíta, že je málo úprimný, že neprejavuje všetko, čo je v jeho vnútri. V tej chvíli začal rozprávať veci, ktoré dlhodobo držal v sebe (Mindell, 1992).

 

Objavenie  našich vnútorných kritikov a zaoberanie sa nimi nemá význam len pre našu vnútornú rovnováhu, závisí od toho aj naša schopnosť narábať s kriticizmom zvonku. Cieľom procesovej práce nie je zbaviť sa vnútorného kriticizmu. Pravdepodobne to ani nie je možné. Snažíme sa dosiahnuť vnútorný postoj, ktorý nám (našim klientom) umožní byť flexibilnými a dôverovať našim vlastným

zážitkom. Tým rozšíriť hranice nášho uvedomenia.

 

Literatúra:

 

Straub S.: Stalking your inner critic. Unpublished manuscript. Zurich, 1990.

 

Mindell A.: Telo a sny. Stimul, Bratislava, 1992.