Metakomunikátor v procesorientovanej psychoterapii

 

Anton H. Heretik, Boris Sopko.

 

Úvodná časť:

 

Procesorientovanú terapiu /procesovú prácu/ teoreticky a prakticky rozvíja Mindell a spolupracovníci od 70-tych rokov. Zaraďuje sa medzi humanistické smery v psychoterapii. Filozofickú /teoretickú/ bázu tvoria jungovská psychológia, moderná fyzika /napr. teória polí/, použité techniky sú inšpirované Gestalt psychológiou NLP atď.

 

O čo sa POP snaží v terapeutickej práci /terapeutické ciele/.

 

V procesovej práci terapeut sleduje klientov proces a sa snaží tento proces podporovať – robiť ho vedomým a prístupným pre klienta. Keďže v procesovej práci neexistuje presný cieľ “kam sa má klient dostať” a používa sa množstvo techník a postupov, kladie prístup veľký dôraz na uvedomovanie toho, čo sa v terapii deje.

 

 

Podľa Goodbreada /1990/ je práve uvedomenie to, čo odlišuje klienta od terapeuta /to je to, za čo je terapeut zodpovedný - “platený”/.

 

Terapeutická práca si tak vyžaduje schopnosť uvedomovať si čo prežíva klient, čo prežíva terapeut, čo sa deje medzi nimi /a trebárs i ako môže tento proces súvisieť so svetom, v ktorom klient a terapeut žijú – svetový kanál/ a svoje uvedomenie komunikovať sebe i klientovi. To predpokladá byť účastný /a. “involved”/ a zároveň mať odstup /a. “dettachment”/. Práve uvedomenie a zároveň schopnosť odstupu, umožňujú /nielen v terapii/ komunikáciu o komunikácii, ktorú nazývame metakomunikovaním.

 

Pre krátkosť času sa vyhneme exkurzu za pôvodom termínu metakomunikácia, zdôrazniac teoretický príspevok Batesona /in Diamnond 1980/ a praktický príspevok v  psychoterapii Watzlavicka /1999/ a zameriame sa na procesové chápanie pojmu a jeho dôsledky /snáď nielen/ pre procesorientovanú psychoterapiu. Zameriame sa na to ako metakomunikáciu poníma POP a na prípadné dôsledky takéhoto videnia do terapeutickej praxe.

 

Vo svojom diele venovanom práci s psychiatrickými pacientmi definuje Mindell /1988/ metakomunikáciu ako: “komunikovanie o niektorých aspektoch komunikácie, schopnosť komentovať správu, jej vysielateľa alebo jej efekt” /s. 19,1988/.

 

Metakomunikácia je podľa Mindella jednou z podmienok “normálnosti” človeka - “Normálny človek metakomunikuje, aj keď  v alterovanom stave /napr. v hneve/ toho dočasne nemusí byť schopný”, /s.20/. Schopnosť odstupu a metakomunikácie sa vyvíja procesmi zretia a socializácie /od detstva sme vyzývaní metakomunikovať – napr. keď kričíme či plačeme, pýtajú sa nás prečo/ a predstavuje zložitú a komplexnú schopnosť.

 

Aké sú teda predpoklady toho aby sme boli schopní metakomunikácie?

 

Podľa Diamond /1980/ je metakomunikácia možná len vtedy, ak príjemca správy,

vysielateľ a komunikovaný materiál spĺňajú určité predpoklady:

 

-   schopnosť pracovať s komunikovaným materiálom v určitom systéme a

kontextovom rámci /napr. v rámci psychoterapie - “nájsť spoločnú reč”/,

-   schopnosť odlíšiť seba od iných, správu od vysielateľa,

- schopnosť symbolických, metaforických /”ako by”/ abstraktných formulácií,

- schopnosť zaujať určitý druh odstupu k vysielanej a získavanej informácie.

 

Dá sa povedať, že predpokladom pre úspech v psychoterapii je nadviazanie kontaktu medzi metakomunikátormi u klienta a psychoterapeuta. Existencia metakomunikátora je predpokladom psychoterapeutického vzťahu a psychoterapie vôbec. U klientov v psychoterapii je zmenená schopnosť metakomunikovať často súčasťou problémov s ktorými prichádzajú /od takých ktorí nie sú schopní prežívať, žijú v odstupe od druhých ľudí, od svojho vlastného prežívania až po ľudí, ktorí sú zaplavovaní vlastnými emóciami a nie sú schopný od nich získať

odstup, poprípade nie sú schopní hovoriť o prežívanom - alexitýmia/.

 

Metakomunikátor je tam síce niekde prítomný, nie je však dostupný. Prvou úlohou je nájsť ho a skontaktovať sa s ním a ďalej ho rozvíjať, sfunkčňovať. U psychoterapeuta je to o čosi zložitejšie, u neho predpokladáme nielen prítomnosť metakomunikátora, ale aj jeho funkčnosť. Pôsobenie jeho metakomunikátora sa netýka len vnútra psychoterapeuta, ale aj psychoterapeutickej situácie ako takej.

 

Na schopnosť metakomunikovať sa možno dívať ako na kontinuum (pričom jedným smerom je táto  schopnosť znížená a druhým zvýšená). Zároveň si môžeme všímať aj kvalitu a funkčnosť metakomunikácie. Napr. u mentálne retardovaných je schopnosť metakomunikovať znížená, tak kvantitatívne ako aj kvalitatívne, funkčne. Reagujú bezprostredne, hlavne na afekty bez schopnosti zastaviť sa a uvedomiť si, čo sa deje, “pozrieť sa na to zvonku”. Podobne u ľudí s psychózou, pred ochorením je

metakomunikátor do určitej miery rozvinutý a chorobou sa schopnosť a funkčnosť metakomunikácie znižuje, taktiež aj  jej  kvalita, kvantita a dostupnosť.

 

Ako sme už uviedli, metakomunikovanie môže byť aj kvantitatívne zvýšené, veľakrát však na úkor kvality, napr. u pacientov s obsedantnými myšlienkami alebo aj u pacientov s inými diagnózami. Má však izolované podobu vytrhnutú z rámca, nevedie k zmene v správaní, napr. si spomíname na pacienta, ktorý hovorí:

 

“Uvedomujem si, že to, čo teraz hovorím znie asi divne a že asi nie som normálny keď, tak rozmýšľam . . . A nie som chorý, že si to všímam a rozmýšľam nad tým? atď.”

 

Pacient sa nedokáže zbaviť, vystúpiť z metakomunikovania. Metakomunikuje o metakomunikovanom. Metakomunikovanie je takto kvantitatívne bohato prítomné, ale chýba mu funkčnosť. Chýba prepojenie na správanie. Môžeme teda zhrnúť: “Čím väčšie má osoba problémy s metakomunikovaním, tým je väčšia pravdepodobnosť, že bude psychiatricky diagnostikovaná. Čím dlhšie obdobie nie je schopná metakomunikovať, tým ide o extrémnejší, závažnejší stav” (Intenzívny kurz 1996).

         

Nedostupnosť metakomunikátora alebo vypadávanie z tejto roly však  nie je typické len pre “psychiatrických pacientov”, ale je našou každodennou skúsenosťou. Týka sa teda aj psychoterapeutov a ich zážitkov v psychoterapeutickom procese.

 

Z roly metakomunikátora najčastejšie vypadávame vo chvíli, keď sa dostávame do blízkosti našich citlivých miest, keď sa dostávame na okraj našich presvedčení, keď začíname strácať pevnú zem pod nohami, keď sa objavuje neznámo. Často je to vtedy, keď prežívame silné afekty ako je hnev, smútok, žiarlivosť. Často sme vtedy vtiahnutí do inej roly (do roly obete, agresora, kritika, experta, . . .), teda do postavy, ktorá má silnú reakciu na to, čo sa deje a stráca pritom svoju fluiditu, flexibilitu, odstup.

 

Každý človek má tiež vlastný systém presvedčení o tom, čo sa deje, ako a prečo sa tak deje. Vnímané si prekladáme do nám zrozumiteľnej reči vlastného systému presvedčení. Čím viac je nejaký zážitok v inkongruencii s našim systémom presvedčení, alebo systémom presvedčení našej kultúry tým ľahšie schopnosť metakomunikovať stratíme. Podobne je to aj u pacienta s paranoidnou schizofréniou, ktorý vníma svoje telesné pocity, napr. pálenie, ktoré si vzápätí intepretuje, pričom sú jeho interpretácie nespochybniteľné (napr. “ožarujú ma susedia”). Z jeho pohľadu sa pokúša komunikovať o svojom zážitku - je to pokus o metakomunikáciu, z nášho pohľadu však túto schopnosť stráca.  Psychiatrická, konsenzuálna interpretácia je, že takéto presvedčenie je blud.

 

Veľkým kameňom úrazu je potom spracovanie a komunikovanie vnímaného a uvedomeného. Tu dochádza k veľkým skresleniam prostredníctvom interpretácie vnímaného, kedy si vnímané vkladáme, kódujeme do referenčného rámca svojej psychoterapeutickej školy, do svojho chápania situácie a kedy hrozí, že vnímané bude nahradené našimi myšlienkami, postojmi, stereotypmi, hodnotami, morálkou spojenými s vnímaným a kedy veľmi ľahko skĺzneme z roly otvoreného metakomunikátora k skostnatenému expertovi. Je fakt, že expert môže mať pravdu, môže detailne rozumieť situácii, problému, procesu, ale len rozumieť niekedy nestačí. Rozdiel medzi expertom a metakomunikátorom spočíva práve v emočnej prítomnosti psychoterapeuta, ktorá vytvára celkovú atmosféru terapie a ktorá mení prísun racionálnych informácií na komunikovanie dvoch ľudských bytostí, kde je prítomná úcta k tomu, čo sa deje a pokora pred neznámom.

 

Metakomunikácia je teda schopnosť oceniť, privítať vnímané, to čo je prítomné a neposudzovať pritom, či je to dobré alebo zlé, či je to patologické, neprimerané. Metakomunikujúci terapeut zostáva pri javoch v ich kvalitách a nepokúša sa ich hneď preložiť do inej formy, nám obyčajne zrozumiteľnejšej – napr. pri neverbálnych signáloch, snoch, symptómoch, pohyboch. Zároveň si však všíma ďalšie reakcie, ktoré v ňom bežia ako v terapeutovi. Pokúša sa vnímať, reflektovať vzájomnú výmenu informácií, reakcií, pocitov, emócií medzi klientom a psychoterapeutom. Úlohou psychoterapeuta je zabezpečovať dostupnosť metakomunikátora vo vlastnom živote a hlavne v psychoterapeutickom procese.

 

Psychoterapeut môže u klienta pomáhať s rozvojom metakomunikátora iba vtedy, keď je jeho vlastný funkčný a prístupný, tzn. že terapeut vie do neho plynulo vstupovať a zase vystupovať.  Základný spôsob rozvoja metakomunikátora u psychoterapeuta, je vlastná cvičná zážitková psychoterapia, supervízia a tiež to, čo POP nazýva vnútornou prácou. “Čím viac na sebe pracujeme, tým menej sa stotožňujeme len s jednou časťou a tým viac budeme metakomunikovať (Mindell, 1989). Priamo v terapeutickej situácii sa stačí aspoň z času na čas vzdialiť od prebiehajúceho diania, či už vo vnútri alebo aj fyzicky spraviť zopár krokov preč od svojho miesta na stoličke, či kresle. Môžeme si tiež klásť otázku: “Kto vo mne vníma to, čo sa deje, aká postava: aké sú jej presvedčenia a emócie? Kto navrhuje nasledujúcu intervenciu a kto je jej aktérom?”.

 

Uvedomujeme si, že je náročné všímať si aké rôzne reakcie, myšlienky, symptómy, asociácie, pocity, fantázie môžu u terapeuta prebiehať počas sedenia s klientom a aké je náročné nenechať sa nimi zaplaviť a ak sa predsa stane, že nás začnú kamsi unášať, tak si to aspoň uvedomiť.

 

Rozum je v terapii naozaj veľmi dôležitý a je veľmi dôležité vedieť, čo sa deje, rozumieť tomu (iná vec je, že to niekedy funguje aj bez toho, aby sme tomu rozumeli). Podobne aj emočná prítomnosť, autentickosť terapeuta je v POP prístupe veľmi dôležitá. Sami však možno poznáte situácie kedy sa tieto dve stránky terapie, dve časti nášho vnútra bili, niekedy až terorizovali, kedy sme si museli vybrať jedno na úkor druhého. Metakomunikátor môže byť jedným z východísk v podobných situáciách. Naši cieľom bolo upozorniť na tento koncept, ktorý okrem svojej teoretickej zaujímavosti so sebou prináša aj praktickú využiteľnosť.

 

Metakomunikovanie považujeme za ideál, ku ktorému sa z procesového hľadiska dá smerovať, možno ho neustále zdokonaľovať a rozvíjať. A možno práve takéto smerovanie je dôležitejšie ako samotné dosiahnutie cieľa. Závisí od nás ako často pustíme metakomunikátora k slovu.

 

 

Literatúra:

1.  Diamond J.,: Verbal an Non-verbal Communication: A Framework for Analysing Information and its Channel, Lizentiasarbeit der Philosphishen Fakultät I der Universität Zürich, 198O

2. Goodbread, J.: Dreaming Up Reality: The dynamics of Interpersonal Boundaries in Psychotherapy and Everyday Life, Unpublished Manuscript, Portland OR, USA, 1990

3. Mindell A.: City Shadows, Psychological Interventions in Psychiatry, New York and London, Viking-Penguin-Arkana, 1988

4. Mindell A.: Working on Yourself Alone, New York and London, Viking-Penguin-Arkana,1989

5. Watzlawick P., Bavelasová J.B., Jackson D.D.: Pragmatika lidské komunikace, Konfrontace 1999

6. Intensive Course in POP, Portland, Oregon USA 1996

 

 

Prednáška odznela na Česko-Slovenskej Psychoterapeutickej konferencii,

Luhačovice 1999