Šamanovo telo ako telo bez orgánov

 

Marianna Šípošová

 

(Táto esej bola pôvodne napísaná ako zápočtová esej ku predmetu Invention of the Body /Vynález tela/ ako súčasť môjho štúdia Gender & Culture /Rod a kultúra/ na Stredoeurópskej Univerzite v Budapešti. Pretože tento predmet bol zameraný na súčasnú filozofiu, diela a koncepty spomínaných filozofov nerozoberám podrobnejšie.)

 

Vo svojom texte budem analyzovať knihy Carlosa Castanedu, v ktorých opisuje svoje učednítsvo u starého Indiánskeho Yakijského šamana dona Juana, s ohľadom na myšlienky niektorých súčasných filozofov. Mojím zámerom je ukázať, že stará šamanská tradícia, tak ako je opísaná v Castanedových knihách, alebo presnejšie donove Juanove učenie, či už bol "skutočnou" postavou alebo nie, nie je tak vzdialená od niektorých súčasných filozofických myšlienok, ako by sa zdalo. V mojom porovnávaní sa zameriam hlavne na text od Deluzea a Guattariho Tisíc rovín (A Thausand Plateaus) a budem používať ich koncepty "stávania-sa-zvieraťom" (becoming-animal) a "Tela bez orgánov" (Body without Organs - BwO). V skutočnosti sa zdá, že Castanedove príbehy tieto koncepty čiastočne inšpirovali, alebo prinajmenšom podporili.

 

Hoci som sa rozhodla na túto tému písať už dosť dávno, keď som nad tým začala nedávno premýšľať, uvedomila som si, že to v žiadnom prípade nebude ľahká úloha. A to z toho dôvodu, že takzvané "akademické" texty v západnej akademickej tradícii majú úplne inú logiku ako učenie dona Juana. Túto skutočnosť by som pomenovala ako protiklad jazyka a skúsenosti. Rovnaký konflikt sa ťahá v Castanedových knihách medzi samotným Castanedom, ktorý sa ako antropológ prišiel k donovi Juanovi učiť "objektívnym" spôsobom o liečivých a psychotropných účinkoch určitých rastlín, ktoré používajú americkí Indiánski šamani, a donom Juanom, ktorého poznanie nie je možné dosiahnuť výlučne rozprávaním. Don Juan však využije Castanedovu fascináciu jeho úplne odlišným svetom a začne ho zasväcovať do niečoho viac ako len faktického poznania. V skutočnosti pre Castanedu neexistuje iný spôsob učenia sa ako prijať donov Juanov konceptuálny rámec odlišnej skutočnosti.

 

Moje rozhodnutie analyzovať Castanedove knihy ovplyvnilo presvedčenie, že jeho odkaz je v každom smere politickým odkazom. Nie len preto, že iná ako euro-americká tradícia predstavuje práve jedného z "Iných", t.j. toho, na kom je uplatňovaná moc, ale aj preto, že naozaj nesú politický odkaz, v ktorom je obsiahnutý potenciál pre zmenu. Okrem iného odhaľujú ideológiu objektívnej vedy; ukazujú, že naša realita je Realitou len preto, že sme sa rozhodli považovať ju za práve tú Realitu; a hovoria, ako štruktúra útlaku potrebuje ku svojmu fungovaniu koncept identity.

 

Šamanovo telo ako telo bez orgánov

 

Podľa Deluzea a Guattariho existuje niekoľko príkladov Tela bez orgánov (BwO), z ktorých niektoré sú neúspešné (napr. hypochondrické telo, paranoidné telo, schizofrenické telo alebo nadrogované telo) a niektoré sú úspešné (ako napr. masochistické telo, anorektické telo, alebo dvorná láska). Mojím zámerom je nájsť súvislosť medzi šamanovým telom a konceptom BwO. Deluze a Guattari používajú Artaudov pojem ne-organizmus. V protiklade ku organizmu, ktorý je v podstate súborom orgánov, pre ne-organizmus sú orgány zbytočné, nezaujímavé, či dokonca sú prekážkou. Zatiaľ čo organizmus je súbor orgánov, BwO je "praktika, je to súbor praktík".[1] Nie je to niečo, čo by sa dalo dosiahnuť, je to proces dosahovania, ktorý funguje podľa logiky intenzít, alebo vĺn intenzít. Je to sama túžba, ktorá sa sama napĺňa/má sama zo seba pôžitok, je to túžba, ktorej nič nechýba, a je teda zároveň ne-túžbou. BwO uniká interpretatívnej logike psychoanalýzy, pretože neobsahuje normatívny pojem fantázie. Namiesto interpretácie používa experimentovanie, aby sa posunulo za hranice nášho bežného chápania reality. BwO ruší identitu a vytvára multiplicitu - vnútorný nomádizmus.

 

Zrejme nie náhodou sa obraz vajca objavuje v texte Deluzea a Guattariho takisto ako v Castanedových knihách. Deluze a Guattari považujú BwO za plné vajce, alebo intenzívne vajce. V učení dona Juana telo v skutočnosti vyzerá ako vajce, ktoré je zložené z nespočetného množstva žiarivých vlákien. Je zložené z vĺn svetla, energie alebo z vĺn intenzít.

 

Čo je to teda šamanovo telo? Ako môžeme vidieť z Castanedových kníh, šaman nie je niečo ako identita. Skôr znamená proces stávania-sa, v ktorom neexistujú žiadne jasné hranice. Don Juan učí Castanedu, ako sa stať šamanom, bojovníkom, "človekom poznania" alebo kúzelníkom. Toto učenie zahŕňa systematický plán, dômyselný súbor praktík, ktorý si musí učeník osvojiť. Naviac, byť bojovníkom samo o sebe znamená stávať-sa-zvieraťom, stávať-sa-vodou, stávať-sa-cestovateľom, atď. "V náuke nie je obsiahnutá žiadna nádej na dosiahnutie akejkoľvek permanentnej pozície".[2] Zahŕňa spôsob života, ktorý nemá žiadnu minulosť ani budúcnosť, ani nie je ovplyvňovaný žiadnymi vzťahmi, ktoré sú organizované podľa logiky archívu.*

 

Prijať tento spôsob života vyžaduje však akceptovať určité imperatívy. Bojovník, alebo človek poznania, kráča po "ceste poznania" alebo "ceste srdca". Aby bol schopný vydať sa na túto cestu, ktorá je cestou úplného osamotenia, musí mať človek "nezlomný zámer". Nezlomný zámer znamená, že pre tých, ktorý sa rozhodli vydať na túto cestu, neexistuje žiadna cesta späť. S týmto rozhodnutím úzko súvisí schopnosť brať zodpovednosť za všetky skutky, ktoré človek koná. Ako píše Arnold Mindell, "Človek na ceste srdca je však všetkým a ničím. V tomto stave ste skutočným človekom, takmer odosobneným, ktorý sa pružne a rýchlo pohybuje medzi stavmi."[3]

 

Súbor praktík, alebo stratégia, zahŕňa používanie troch druhov halucinogénnych drog, menovite rastliny Datura inoxia, halucinogénnych húb z rodu Psilocybe a kaktusu známeho ako peyotl, alebo Lophophopora Williamsi. Deluze a Guattari považujú telo pod vplyvom drog za neúspešné BwO, pretože ako hovoria, je to experimentálna schizofrénia, a to znamená, že nemôže obsahovať stratégiu. Nie je to kontrolované BwO, ale je pod vplyvom účinkov drog. V Castanedových knihách však halucinogénne efekty vytvárajú inú skutočnosť, ktorá je svojím spôsobom stabilná, vytvára iný konsenzus. Don Juan učí Castanedu konať v rámci tejto inej reality. Stav pod vplyvom drog nie je cieľ samotný, je to skôr len prostriedok k oslobodeniu sa od obmedzení, ktoré sú prítomné v našej každodennej realite. Halucinogénne účinky drog majú svoj špecifický účel - aspoň na chvíľu pretrhnúť náš bežný spôsob vnímania. Hoci v prvej časti donovho Juanovho učenia sa zdá, že užívanie halucinogénnych zmesí je jediný spôsob, ako uniknúť z bežnej skutočnosti, neskôr sa dozvedáme, že pre pokročilých bojovníkov je možné dostať sa do iného stavu uvedomenia aj bez toho, aby ich používali. Používanie halucinogénov nie je teda stratégiou samo o sebe, skôr len pomáha vytvoriť stav, ktorý umožňuje učenie sa stratégii - aspoň pre "začiatočníka". Don Juan neučí Castanedu mať pod kontrolou len tieto stavy, ale takisto svoje sny. Prvým krokom je, aby bol schopný vo sne pozorovať svoje ruky.

 

Súčasťou praktík sú aj určité postoje, alebo ako to nazýva Castaneda - bojovníkov stav mysle. Tieto postoje neumožňujú žiadne zaváhanie ani žiadnu ľútosť nad vecami, ktoré človek urobí, alebo nad vecami, ktoré urobia druhí. Nie je možné cítiť sa ako obeť, pretože nič nie je dôležité, alebo presnejšie nič nie je dôležitejšie ako niečo iné. Neznamená to, že by sme boli oslobodení od všetkých emócií, ale skôr že vezmeme celú zodpovednosť sami za seba. To ďalej znamená, že nie sú možné žiadne očakávania (a takisto sľuby), a teda ani vzťahy tak, ako ich poznáme. Bojovník žije v úplnom osamotení. Jeho úplná zodpovednosť za všetko je súčasťou vnútornej disciplíny, ktorá spočíva výlučne na konaní jednotlivca. Bojovník verí, že si dokáže vybrať najlepší možný spôsob svojho konania. Jeho sila ovplyvňuje výlučne jeho samého.

 

Učenie má svoj vlastný koncept sily. Sila tu nie je chápaná v zmysle dominancie alebo autority - ako moc. Na "ceste srdca" neexistuje žiadny dôvod k dominancii. V procese stávania-sa-človekom-poznania je pre bojovníka sila dôležitá na to, aby bol schopný vydať sa na túto cestu a zotrvať na nej. Sila je schopnosť a spôsobilosť. Sila znamená byť v kontakte s tými žiariacimi vláknami, používať ich, alebo stávať-sa-vláknami. A to, čo umožňuje toto stávanie-sa, je vôľa. Vôľa nie v tom zmysle, že si niečo odopierame, pretože v tom prípade sme k sebe pripútaní. Vôľa je iný spôsob vnímania alebo "zmocňovania sa" sveta. V druhej Castanedovej knihe Oddelená skutočnosť don Juan hovorí: "Obyčajný človek sa vie 'zmocňovať' vecí len rukami, očami, alebo ušami, ale kúzelník to dokáže aj nosom, jazykom alebo vôľou, predovšetkým vôľou. ... Keď sa na svet pozeráme alebo keď ho počujeme, máme dojem, že je to vonku mimo nás a že je to skutočné. Keď vnímame svet svojou vôľou, vieme, že to nie je 'vonku', a že to ani nie je také 'skutočné', ako sa domnievame."[4]

 

Stávanie-sa-zvieraťom, stávanie-sa-šamanom

 

V knihe Oddelená skutočnosť sa Castaneda stretáva s ďalším kúzelníkom, donom Genarom, ktorý mu predvádza veľmi zvláštne predstavenie. Don Genaro vylezie hore vodopádom a nakoniec ho preskočí. Castaneda pozoruje tento neuveriteľný kúsok, nemožný pre obyčajného smrteľníka. Don Juan vysvetlí Castanedovi, že don Genaro použil svoje žiarivé vlákna, ktorými sa prichytil o klzký kameň v strede vodopádu a potom na druhom brehu vodopádu. Samozrejme môžeme o takom vysvetlení pochybovať, ak sa naň pozrieme z našej bežnej perspektívy. Nie je však dôležité rozhodnúť sa, či to je možné, alebo nie je. Tento príklad som chcela uviesť v kontexte konceptu stávania-sa.

 

"Vlákna nás vedú od jedného k druhému, premieňajú jeden na druhého, keď prechádzajú cez dvere a prahy."[5] Deluze a Guattari opisujú stávanie-sa veľmi podobne ako "vystreľovanie" vlákien, ako ho opisuje don Juan. Vystreľovanie čiastočiek predpokladá pohyb a stanovuje pomalosť alebo rýchlosť na princípe proximity a aproximácie (blízkosti a približovania sa), ktoré vytvára a je vytvárané túžbou. Túžba nás môže preniesť ponad vodopád, alebo inými slovami môžeme na svojej túžbe cestovať tak, ako kúzelník cestuje na žiarivých vláknach.

 

Ako hovoria Deluze a Guattari, existuje mnoho stávaní-sa, spomedzi ktorých je stávanie-sa-zvieraťom len jedným možným stávaním-sa. A aj samotné stávanie-sa-zvieraťom znamená mnohonásobné stávanie-sa, pretože stávanie-sa-zvieraťom "vždy obsahuje zhluk, skupinu, populáciu, zaľudnenie (peopling), v krátkosti - multiplicitu".[6] Kúzelník sa môže stať čímkoľvek, môže si zvoliť akúkoľvek formu, a tieto formy nasledujú jedna druhú podľa toho, čo je najbližšie k tomu, čím sa človek stáva. Inými slovami, je nespočetné množstvo "ciest srdca", po ktorých kráča bojovník s nezlomným zámerom, to znamená, že je odhodlaný ísť až na koniec, aj keď žiadny neexistuje. Stávanie-sa je kráčanie po ceste srdca.

Keď Castaneda opisuje svoju premenu na psa alebo havrana, stáva sa psom alebo havranom podľa toho, ako vníma skutočnosť a ako sa pohybuje. Don Juan chce priviesť Castanedu k uvedomeniu si zvláštnosti svojho vnímania jednotlivých čiastočiek skutočnosti, ako ju vníma pes alebo havran. Tento štýl vnímania presahuje fenomén bežnej reality. Neidentifikuje sa ako pes alebo havran, ani nepredstiera, že sa nimi stal. Castanedove stávanie-sa-havranom sa nedeje podľa logiky mimesis[7], stáva-sa-havranom na inej úrovni. Toto zviera je z poslednej z troch skupín zvierat, ako ich rozdelili Deluze a Guattari. Nie je to "Oidipálne zviera" ako domáce zvieratá, ktoré niekomu patria, nie je to ani archetypálne zviera, ktoré funguje podľa logiky mýtu. Castaneda-stávajúci-sa-havranom je najbližšie k démonickému typu zvieraťa.

 

Démonický charakter tohoto zvieraťa spočíva v jeho hraničnosti. V procese permanentného stávania-sa sa ruší identita a vzniká multiplicita. Podobný logike upíra, vlkolaka, alebo iných démonických tvorov, Castaneda-havran vytvára hranicu medzi dvoma svetmi: zvieracím svetom výnimočnosti a ľudským svetom konsenzuálnej reality alebo normy. Kúzelníci disponujú špeciálnou mocou a vytvárajú horor podobný hororu epidémie. Môžu nás počarovať, tak ako don Juan počaroval Castanedu, aby neodolal a vydal sa na cestu poznania. Vyberajú si svoje "obete" ako upíri a prinútia ich žiť na hranici rovnako, ako žijú oni.

 

Táto hranica má však ďaleko ku hranici medzi ľudským a zvieracím svetom. Ako

píšu Deluze a Guattari, táto hranica je proces, v ktorom sa jedinec dostáva z

molárnej úrovne na úroveň molekulárnu. Keď sa Castaneda stáva molekulou vody

alebo vzduchu, môže precestovať nepredstaviteľné vzdialenosti. Vo svojej druhej

knihe Oddelená skutočnosť mení svoje vnímanie vody a postupne začína vidieť

najmenšie čiastočky vody, až si nakoniec uvedomí, že medzi ním a vodou nie je

žiadna vzdialenosť. Sadne si na molekulu vody a stáva sa vodou tak, ako sa môže

stať vzduchom alebo čímkoľvek iným.

 

Bežná skutočnosť, oddelená skutočnosť

 

Prvým krokom pre vstúpenie do inej skutočnosti je v učení dona Juana zmazanie našej jedinej skutočnosti, ktorá je založená na konsenze. Našu konsenzuálnu realitu si vytvárame logikou jazyka. "... všetko sa vyskytuje prostredníctvom - a v rámci - jazyka."[8] Proces pomenúvania vecí nás oddeľuje a potvrdzuje našu individuálnu existenciu. Keď pre určitý jav stratíme vhodné slová, napríklad použitím halucinogénnych drog, ocitneme sa v inej skutočnosti. Psychiater by bol schopný donekonečna presviedčať človeka pod vplyvom drog, čo je skutočné a čo je halucinácia.

 

Príklad s figúrou a pozadím z Geštalt-psychológie nám jasne ukazuje, ako sme zvyknutí vnímať. Na druhej strane, psychológia a psychiatria obyčajne stojí na strane figúry. Napríklad príliš veľa medzipriestorových detailov v známom Rohrschachovom projektívnom teste je známkou patológie. Don Juan však káže Castanedovi pozorovať diery medzi zvukmi a tvarmi. Keď sa Castaneda sústredí na diery medzi jednotlivými zvukmi a pozoruje hlbokú zelenú farbu medzi dvoma kopcami, zrazu je schopný rozostrieť svoju pozornosť na rôzne druhy malých detailov - molekuly vnímania. Deluze a Guattari uvádzajú príklad maliarov ako sú Klee, Kandinsky alebo Monet, ktorých čiary nemajú začiatok ani koniec, ktorí nemaľujú veci, ale priestor. Don Juan nám odovzdáva rovnaký odkaz, keď hovorí: "Ty vždy trváš na tom, aby si všetko vedel od začiatku. Ale žiadny začiatok neexistuje. Začiatok je len v tvojich myšlienkach."[9] Kedy niečo začína, kde máme my začiatok? Spôsob, ako zrušiť hranicu, je práve stáť po celý čas na hranici.

 

Nikdy nevieme, či Alica Lewisa Carrolla putuje za zrkadlom alebo v zrkadle. Zatiaľ čo pred zrkadlom je všetko "skutočné" a "pravdivé", v Krajine zázrakov zažíva Alica bizarné veci. Ako hovorí Deluze, " ... podmienka pravdy nie je v protiklade s klamom, ale s absurdnom; s tým, čo nemá označenie alebo čo nemôže byť ani pravdivé ani nepravdivé."[10]

 

Castanedove príbehy sa v mnohom podobajú s Alicinými. Okrem svojich skúseností s halucinogénnymi drogami je svedkom mnohých "trikov" donovho Juanovho priateľa, ďalšieho kúzelníka, dona Genara - ako sedí na hlave, ako skáče cez vodopády, sedí na vysokom strome v horizontálnej polohe a pod. Castanedove pokusy nájsť nejaké logické vysvetlenie ukazujú jeho trvanie na bežnej skutočnosti. V druhej Castanedovej knihe ho don Juan žiada, aby zastavil svoj vnútorný dialóg a tak odstránil jazyk, ktorý nám poskytuje vysvetlenia a interpretácie. V tretej knihe Cesta do Ixtlanu sa dozvedáme, že don Juan nazýva tento konceptuálny rámec založený na jazyku "robenie", zatiaľ čo všetko, čo je mimo tohoto rámca, je "ne-robenie". Robenie je, keď nás zaujíma, či je niečo pravdivé alebo nepravdivé, pri ne-robení to nie je dôležité; ne-robenie znamená akceptovanie absurdity.

 

Štvrtá Castanedova kniha Príbehy sily nám prináša dosť podrobné vysvetlenie skutočnosti robenia, ktorá sa nazýva tonal, a skutočnosti ne-robenia, ktorá sa nazýva nagual.[11] Tonal je všetko, ale zároveň je to len ostrov. Deluze a Guattari to opisujú nasledovne:

 

"Je to organizmus, ale zároveň všetko, čo je organizované a čo organizuje; ale je to tiež označenie a všetko, čo je označené a čo označuje, všetko, čo je prístupné interpretácii a vysvetleniu, všetko, čo je možné si zapamätať vo forme niečoho, čo vyvolá spomienku na niečo iné; a nakoniec je to Self (Moi), subjekt, historická, spoločenská alebo jednotlivá osoba a korešpondujúce pocity."[12]

 

Tonal je teda všetko, čo poznáme, tonal vytvára našu bežnú skutočnosť a stráži ju. Tonal nám väčšinou neumožní, aby sme vnímali nagual, ktorý je tiež našou súčasťou. Práve tonal je tá časť nás, v ktorej majú svoje korene naši malí despoti a fašisti. Ako píšu Deluze a Guattari, nagual je miesto Tela bez orgánov. Je to všetko za tonalom, mimo jeho ostrova. Nagual nemá žiadne hranice ani obmedzenia, a teda je to práve tonal, ktorý nás drží pokope. Nie je teda možné putovať po krajine nagualu, pretože akákoľvek subjektivita by bola okamžite zničená; je možné jedine žiť na hranici.

 

Identita vs. multiplicita alebo zahodenie osobnej histórie

 

Ako Deluze v Logike zmyslu (The Logic of Sense) hovorí, tým, že Carrollova Alica stráca svoje meno, je tiež v procese strácania svojej identity.[13] Práve jej identita posilňuje ten spôsob, akým vníma svet. Identita vytvára všeobecne platnú realitu a zároveň je vytváraná rovnakým konsenzom. Bez identity nemôžeme pomenúvať, vysvetľovať a interpretovať veci, a bez jazyka by sme nemali žiadnu identitu. Tento mechanizmus funguje podľa logiky hranice, ohraničenia. Dokiaľ môžem vysloviť "ja", dokiaľ sa môžem oddeľovať od všetkého ostatného, neexistuje žiadny priestor pre stávanie-sa. Telo bez orgánov podľa Deluzea a Guattariho je zaľudnený (populated) priestor, neexistuje tam viac žiadne "ja", ale skôr "my". Aby sme mohli povedať "my", je nevyhnutné byť v nikdynekončiacom procese deteritorializácie. Je to "vnútorný nomádizmus", pretože sa neustále stávame-niečím, putujeme od jedného stávania-sa k druhému.

 

V tretej Castanedovej knihe Cesta do Ixtlanu chce don Juan, aby Castaneda pochopil, že vymazanie osobnej histórie je dôležitým krokom k odstráneniu identity človeka. "Nevieš, kto som, čo? ... A nikdy sa ani nedozvieš, kto som alebo čo som, pretože nemám žiadny osobný príbeh."[14] Spomienky, ktoré si vytvárame, fungujú ako archív, organizujú našu minulosť rovnako ako našu budúcnosť. Zatiaľ čo identita má svoje miesto práve v minulosti alebo v budúcnosti, v multiplicite alebo v stávaní-sa neexistuje minulosť ani budúcnosť, existujú tam len prítomné intenzity. A rovnako tam neexistuje žiadna iná identita, ktorá by potvrdila naše hranice, t.j. našu identitu. Identita nie je niečo "skutočné". Keď tvrdíme, že naša identita je "pravdivá", znamená to, že len trváme na konsenze, ktorý sme sa naučili brať za vlastný. Osobná história drží identitu pohromade. Preto zahodenie osobnej histórie je dôležitým krokom k vyslobodeniu.

 

Ďalšou prekážkou alebo štítom, ktorý nás udržuje v hraniciach našej identity, je pocit vlastnej dôležitosti. Osobná dôležitosť vytvára v našom egu základ pre hľadisko práva alebo normy. Môžeme si to všimnúť v premene zo subjektívneho stanoviska na ilúziu možnosti objektivity. Výsledkom štruktúry osobnej dôležitosti sú naše emócie, a najviditeľnejšími príkladmi sú pocity zranenia, hnevu, polichotenia, atď. Tieto emócie si však v žiadnom prípade nemôžeme zmýliť s intenzitami, pretože intenzity sú nezávislé od vonkajších okolností. Cítiť sa dôležitým znamená mať predpísaný scenár, konkrétnu predstavu, čo by sa malo alebo nemalo stať. " Túto noc ťa puma neurazila. Skutočnosť, že nás prenasledovala, ťa nijakým spôsobom nenahnevala. Nepočul som, že by si ju preklínal, a nepočul som ani, že by si tvrdil, že nemá právo nás prenasledovať,"[15] hovorí don Juan. V Castanedových knihách sú dvaja najdôležitejší radcovia pre zahodenie osobnej histórie smrť a strach. Strach a uvedomenie si smrti sú intenzity, ktoré nás môžu oslobodiť z väzenia našej identity.

 

Bok po boku s osobnou históriou a pocitom vlastnej dôležitosti existuje tretie "nebezpečenstvo", ktoré nám bráni zbaviť sa identity - mechanický spôsob života. Mechanický charakter života funguje podobne ako stroj. Tak ako stroj aj organizmus preberá kontrolu a vytvára potreby a následne zvyky, a tak nám bráni vnímať intenzity. Na druhej strane telo bez orgánov nikdy nepodlieha zvykom, pretože je permanentne v procese stávania-sa.

 

Záver

 

Castanedove knihy sa môžu javiť dosť absurdne, ale aj preto sú politickými knihami. Pokúsila som sa ukázať, že don Juan, ako kúzelníkovo telo (šamanovo telo), je úspešným Telom bez orgánov. Keď učí svojho učeníka, udržuje si svoj tonal, ale zároveň žije na hranici neustálych stávaní-sa, v naguale, kde nefungujú štruktúry moci našej každodennej reality. Ako píšu Deluze a Guattari, "Neexistuje žiadny subjekt stávania-sa okrem deteritorializovanej väčšinovej premennej; neexistuje žiadne médium stávania-sa okrem deteritorializovanej menšinovej premennej."[16] A toto je politický odkaz, ktorý nám dáva Deluze, Guattari, ale aj Castaneda.

 

[1] Deluze, Gilles - Guattari, Felix, A Thousand Plateaus: Capitalism and

Schizophrenia, Londýn, The Athlone Press 1992, s. 150.

[2] Castaneda, Carlos: Učení dona Juana, Praha, Volvox Globator 1997, s. 174.

[3] Mindell, Arnold, The Shaman's Body: A New Shamanism for Transforming Health,

Relationships, and the Community, Harper San Francisco 1993, s. 192.

[4] Castaneda, Carlos, Oddělená skutečnost, Praha, Volvox Globator 1996, s. 128.

[5] Deluze, Gilles - Guattari, Felix, A Thousand Plateaus: Capitalism and

Schizophrenia, Londýn, The Athlone Press 1992, s. 272.

[6] Tamže, s. 239.

[7] mimesis - napodobenina

[8] Deluze, Gilles, The Logic of Sense, vyd. Constantin V. Boundas, s. 34.

[9] Castaneda, Carlos, Oddělená skutečnost, Praha, Volvox Globator 1996, s. 152.

[10] Deluze, Gilles, The Logic of Sense, vyd. Constantin V. Boundas, s. 14-15.

[11] Castaneda, Carlos, Příběhy síly, Praha, Vovox Globator 1996.

[12] Deluze, Gilles - Guattari, Felix, A Thousand Plateaus: Capitalism and

Schizophrenia, Londýn, The Athlone Press 1992, s. 162.

[13] Deluze, Gilles, The Logic of Sense, vyd. Constantin V. Boundas, s. 3.

[14] Castaneda, Carlos, Cesta do Ixtlanu, Praha, Volvox Globator 1996, s. 22.

[15] Tamže, s. 107.

[16] Deluze, Gilles - Guattari, Felix, A Thousand Plateaus: Capitalism and

Schizophrenia, Londýn, The Athlone Press 1992, s. 292.

 

BIBLIOGRAFIA

 

Castaneda, Carlos, Učení dona Juana, Praha, Volvox Globator 1997.

-//-, Oddělená skutečnost, Praha, Volvox Globator 1996

-//-, Cesta do Ixtlanu, Praha, Volvox Globator 1996.

-//-, Příběhy síly, Praha, Volvox Globator 1996.

-//-, Druhý kruh síly, Praha, Volvox Globator 1997.

-//-, Vnitřní oheň, Praha, Volvox Globator 1998.

Deluze, Gilles - Guattari, Félix, A Thousand Plateaus: Capitalism and

Schizophrenia, London: The Athlone Press 1992.

Deluze, Gilles, The Logic of Sense, ed. Constantin V. Boundas

Mindell, Arnold, The Shaman’s Body: A New Shamanism for Transforming Health,

Relationships, and the Community, Harper San Francisco 1993.