Tréningové otázky v práci s kómou: hranice a osobná sloboda

Amy Mindell

Mindell Amy: Training Issues in Coma Work: edges and personal freedom. The Journal of Process Oriented Psychology, 1993, Vol.5, No.2, p.33-40

            Odkedy som sa pridala k môjmu manželovi Arnymu v jeho práci s ľuďmi v komatóznych stavoch, bola som vždy konfrontovaná s množstvom vlastných pocitov a hraníc o živote, smrti a mojej schopnosti komunikovať s ľuďmi v hlboko zmenených stavoch vedomia. Vediem kurzy tréningu práce s kómou v Portlande ako aj workshopyArnym v rôznych miestach na celom svete už niekoľko rokov. Na týchto kurzoch a seminároch som zistila, že druhí ľudia tiež objavujú silné rastúce hranice, ktoré sa objavia pri tréningu v tejto práci. Hranicami myslím tie vzrušujúce momenty, keď sa dostávame k hranici našej známej identity a sme vyzvaní brať do úvahy nové myšlienky a správanie. Tréning kómy je preto úzko spojený s osobným rozvojom ošetrovateľa. Bolo dôležité rozšíriť môj pohľad na tréning zahrnutím zamerania na osobnú prácu ľudí pracujúcich s kómou. V tomto článku sa venujem niektorým z hlavných hraníc alebo problémov, ktoré sa opakovane objavujú v priebehu tréningu a ponúkam cvičenia pre prácu na týchto vývinových aspektoch nás ako ľudí pracujúcich s kómou.

            Arny vo svojej priekopníckej práci o kóme hovorí, že „pokiaľ telo žije, existuje vedomie.“1 Toto základné presvedčenie v práci s kómou, kde facilitujeme vnútorný proces osoby, volá po novej palete zručností pre prácu s takýmito stavmi. V jeho knihe Kóma: kľúč k prebudeniu ponúka nástroje, ako sa spojiť s niekým v zmenenom stave vedomia, pomôcť tejto osobe spojiť sa s jej vnútorným procesom a pomôcť jej tento proces objasniť. Tieto zručnosti umožňujú lekárom, zdravotným sestrám, ošetrovateľom, pracovníkom v hospicoch, priateľom a rodine komunikovať s niekým napriek tomu, že nerozpráva alebo je v hlbokom tranze a nekomunikuje „normálnymi“ spôsobmi, na ktoré sme zvyknutí.

            Je veľa zručností, ktoré sú nápomocné pri práci s ľuďmi v kóme. Tu sa nebudem týmito zručnosťami alebo teóriou s nimi spojenou zaoberať.2 Dovoľte mi len spomenúť, že každý, kto sa zaujíma o prácu s ľuďmi v komatóznych stavoch potrebuje určitý tréning v uvedomení, aby mohol sledovať a pomáhať ľuďom v hlbokých vnútorných a neprítomných stavoch.  Tréning v práci s neverbálnymi signálmi, zvukmi, pohybmi, vizualizáciou, telesnými pocitmi, dotykom a dychom je dôležitý. Dodám, že nápomocné sú aj isté vedomosti o práci so snami a predstavivosťou, detskými snami, klasickej psychoterapii a práci s rodinou a vzťahmi. Sú aj špeciálne metódy a teoretické pohľady, ktoré sa týkajú rozdelenia medzi metabolickými a štrukturálnymi kómami. Metazručnosti (a. metaskills), akými je otvorenosť k záhadným udalostiam, dôvera v to čo sa deje, trpezlivosť a súcit sú pre prácu s kómou ústredné.3

            Tréningové a osobné hranice

            Arny a ja sme objavili, že výuka práce s ľuďmi v komatóznych stavoch často vyvoláva v študentoch a ošetrovateľoch rastúce osobné hranice. Tréning v tejto oblasti spôsobuje u mnohých z nás potrebu uvažovať o vlastných zmenených a vnútorných stavoch. Sme konfrontovaní s našimi pocitmi o živote, ľudskosti a smrti. Vzrušenie a strach sa objavujú takmer u každého, kto sa priblížil k téme osobného vyjadrenia a slobody v práci s ľuďmi v kóme. Pocit intimity a kontaktu vyvoláva u študentov veľa osobných otázok. Je zjavné, že tréning kómy je neoddeliteľný od hlbšieho skúmania ošetrovateľovej práce na sebe.

            Dané do kontextu, tréning sa stáva fascinujúcou cestou do psychológie „pracovníka s kómou.“ Na nasledujúcich stránkach sa budem zaoberať niektorými z  najbežnejších osobných hraníc, ktoré sa vynárajú pri tréningu s kómou. Tieto zahŕňajú:

1. Hranice k zmeneným a vnútorným stavom,

2. Hranice okolo smrti,

3. Hranice okolo robenia zvukov, použitia pohybu a dotyku s ľuďmi.

            Chcem však zdôrazniť, že niektorí ľudia sú výnimočne nadaní pre prácu s kómou. Je pre nich ľahké zaoberať sa zmenenými stavmi a majú o nich zvláštne vedomosti. Títo ľudia sa cítia viac doma s ľuďmi  v kóme ako s ľuďmi v „normálnych“ stavoch vedomia. Takýchto jedincov si všimnete podľa ich schopnosti zblížiť sa s komatóznym človekom, podľa ich fluidity v neverbálnej komunikácii a podľa ich mimoriadneho súcitu k druhým.4

Naše zmenené stavy

Ústrednou etickou otázkou v práci s kómou je, že ak niesme schopní jednať s niekým v zmenenom stave vedomia5, tak sa musíme zmeniť my ako pracovníci s kómou a nie človek v kóme. Potrebujeme rozvinúť a naučiť sa komunikačné zručnosti, ktoré nám pomôžu spojiť sa s osobou v jej alebo jeho zmenenom stave a s jej špecifickým komunikačným systémom. Výskumy ukázali, že ľudia v komatóznych stavoch na sebe pracujú a potrebujú čas spracovať vnútorné zážitky bez rozptyľovania normálnym životom.6

Spomínam si napríklad, že som chodila okolo postele mladého muža v nemocnici. Trpel poškodením mozgu a v tom čase boli jeho oči otvorené a sedel v posteli. Spieval si a pobrukoval sám pre seba. Sestričky vošli dnu a spýtali sa ho, či vie aký je deň a kde sa nachádza. Muž nevyzeral, že by si všimol ich otázky a pokračoval v speve a smiechu. Bol očividne v zmenenom stave oproti stavom, na aké sme zvyknutí. Jeho systém spätnej väzby bol zmenený v tom zmysle, že nereagoval priamo na ich otázky a pracoval v úplne odlišnom čase a priestore oproti každodennej realite sestričiek. 

Už len fakt, že niekto nekomunikuje obvyklými spôsobmi prináša mnohých z nás nečakane na hranicu. Niektorí z nás sa cítia vystrašenie, nepríjemne a trápne. Myslím, že tento nedostatok pohody pochádza z nedostatku dôvernosti s našimi vlastnými zmenenými stavmi. Sme zvyknutí žiť v bežnej realite a často popierame spontánne zmenené stavy, ktoré sa vynoria v priebehu dňa.  Preto sme šokovaní, prekvapení a nervózni, keď sedíme s tými, ktorí prežívajú a vyjadrujú sami seba „zmeneným“ spôsobom v porovnaní s konsenzuálnou realitou.

Aby sme pochopili, aký by mohol byť alebo čo by mohol znamenať pre daného jednotlivca stav kómy, a sprístupniť si vlastné zmenené stavy, mohlo by byť užitočné vyskúšať toto cvičenie:

Ľahnite si a predstavte si, že ste v hlbokom tranzovom stave alebo kóme. Po niekoľkých minútach sa spýtajte sami seba: „Aký účel by mohol mať pre mňa tento stav? Čo by mi mohol priniesť? Aký zmysel by mohlo mať pre mňa byť v takom hlbokom a vnútornom stave?“

Druhým stupňom tohoto cvičenia, pre tréningové účely, je spýtať sa „Ak by bol niekto, kto by mi mohol pomáhať s mojou vnútornou prácou zvonka, čo by mohol urobiť čo by mi bolo nápomocné?“ Napríklad, ako by ste chceli, aby tá osoba k vám pristupovala? Aký druh dotyku alebo slovnej komunikácie by vám bol najviac nápomocný? Čo by bolo najviac rušivé?

Zvýšené uvedomenie a spriaznenosť s našimi vlastnými zmenenými stavmi je nielen prospešná nášmu zdraviu, ale umožňuje nám jednať lepšie s ľuďmi v kómach, dávajúc nám hlbšie porozumenie toho, čo môže komatózna osoba prežívať. K ďalšiemu rozvíjaniu spriaznenosti so zmenenými stavmi sa pokúste zachytiť záblesky zmenených stavov objavujúcich sa počas dňa. Všímajte si, kedy vaša pozornosť kolísa a niečo nové sa pokúša zjaviť. Všimnite si tendenciu k  neprítomnosti, keď ste s ľuďmi a pokúste sa oceniť a nasledovať tieto signály. Experimentujte s otvorenosťou k zmeneným stavom a pokúste sa ich pomocou metód vnútornej práce objasniť.

Napríklad, ak k niekomu hovoríte a všimnete si, že sa pozeráte dole a unikáte z rozhovoru, nasledujte túto tendenciu ísť dovnútra. Zistite do ktorého kanála váš proces v tom momente plynie. Vidíte, cítite alebo počujete niečo, alebo sa vám spontánne deje pohyb? Zamerajte sa na kanál, do ktorého vaše zážitky plynú, amplifikujte to, a pridajte iné kanály, aby ste pomohli rozšíriť a objasniť váš zážitok. Možno zistíte, že potrebujete byť ticho alebo chcete zmeniť tému. Ak je to možné, prineste túto informáciu do vášho vzťahu s druhou osobou, aby ste tým obohatili vašu interakciu.

Tento druh fluidity s metódami vnútornej práce je vo všeobecnosti výborným tréningom pre prácu s kýmkoľvek v hlbokom vnútornom stave akým je kóma, katatónia, neprítomnosť alebo depresia.

Strach zo smrti

Strach zo smrti a konfrontácia s ňou boli najzjavnejšie a najdôležitejšie aspekty mojej vlastnej práce s komatóznymi ľuďmi a v tréningu kómy. Pracujúci s kómou sú niekedy konfrontovaní s ich vlastnou smrteľnosťou alebo smrteľnosťou druhých, so spomienkami na alebo smútkom za milovanými ľuďmi, ktorí zomreli 7, a so strachom zo smrti a procesu umierania. Panika a strach, ktoré niektorí z nás asociujú so smrťou nám spôsobuje, že stuhneme v prítomnosti niekoho, kto možno umrie a projikujeme do tejto osoby svoje vlastné pocity.

V novom vydaní knihy Kóma: kľúč k prebudeniu sa Arny a ja venujeme tejto otázke a možným spôsobom, ktoré by mohli byť nápomocné pri práci na našich vlastných otázkach o smrti a umieraní:

Celá práca s ľuďmi  v zmenených stavoch vedomia je zložitá a náročná, nie preto, že je náročné pracovať s ľuďmi v týchto stavoch, ale preto že mnohí z nás niesu zmierení s vlastnou smrteľnosťou.  Na jednej strane je učenie sa o smrti a umieraní vecou praxe a na druhej strane je to záležitosť osobného rozvoja alebo vnútornej práce. Predstavy o smrti u tých z nás v stredných rokoch svojho života často znamenajú naučiť sa nechať odísť aspekty samých seba, ktoré sú ustaté a opotrebované. Naša neschopnosť nechať veci ísť a uskutočniť sa bráni životu vzdorovaním smrti. Samozrejme je aj určitý čas vhodný pre tento boj, ale keď budeme neustále pokračovať vo vytváraní sentimentálnych pút k aspektom života, ktoré sa potrebujú oddeliť, taktiež sa pripútame k umierajúcej osobe a urobíme jej život a smrť zbytočne ťažké.

Čím menej sme v procesoch života a smrti sústredení aj na seba, tým viac potláčame klientove uvedomenie a komunikáciu o týchto aspektoch. Chorí ľudia sa často cítia nepríjemne, keď sa rozprávajú s tými, čo sú proti chorobe, smrti a trvalým zraneniam. Čím sme viac otvorení a objektívni k týmto stavom, tým lepšie pre každého. Ale jediným spôsobom, ako sa k tomu môžeme dostať je na sebe pracovať. Metóda „praktikovania vlastnej smrti“, postavenia sa zoči voči rôznym pocitom a neukončeným záležitostiam okolo vlastného odchodu sa stále zdá byť najľahším spôsobom, ako v tejto oblasti začať. 8

Preto strach zo smrti nemusí byť spôsobený len faktom, že naozaj zomrieme, ale tiež snahou určitých častí našich identít odísť, aby sa tak mohli narodiť nové aspekty nás samých.9 V niektorých  z našich tréningových seminárov  sme Arny a ja dávali cvičenie „praktikovania vlastnej smrti.“ To znamená predstaviť si, že zomriete a necháte odísť časti samých seba, ktoré už nepotrebujete; potom nasledujúc vaše fantázie toho, čo chce žiť ďalej, si predstavujete, ktoré nové časti sa chcú narodiť a s ktorými sa chcete identifikovať.

Napríklad si spomínam na ženu, ktorá zažívala samú seba ako depresívnu a morenú vnútornou kritikou. Mala neustále fantázie, že zomrie. Keď si ľahla a predstierala, že zomrela, predstavila si, že sa vznáša vo vzduchu a pozerá sa dole na zem. Zrazu sa začala nahlas smiať. Cítila sa nezaujato a mohla vidieť, že jej bežné starosti neboli naozaj dôležité. Predstavila si seba letiac vzduchom a cítiac sa tak slobodne a hravo ako vták na oblohe. Fantázie o smrti tejto ženy boli pokusom opustiť jej identifikáciu s depresiou a stotožniť sa s detskou, slobodnou a nezaujatou časťou samej seba.

Arny tiež povedal, že množstvo z  nášho strachu zo smrti je spojené so strachom byť uväznený vo vegetatívnych stavoch, ktoré nemôžme využívať.10 Mnohí z nás majú strach, že keby sme upadli do kómy, boli by sme uväznení, osamote a neschopní ten stav využiť. To môže byť spôsobené nedostatkom práce s našimi zmenenými stavmi predtým ako vstúpime do procesu umierania a nepožiadaním druhých, aby sa nám venovali, keď sme v zmenených stavoch. Nečudo, že sa cítime osamelí, vystrašení a neschopní manévrovať v hlboko zmenených zážitkoch.11 Praktikovanie vnútornej práce pomáha redukovať množstvo času stráveného v  stavoch, v ktorých niesme schopní využiť naše zážitky. Tento strach môže byť zmiernený čiastočne  praktikovaním metód vnútornej práce, ktoré nám umožňujú manévrovať cez hlboké vnútorné zážitky. Môže byť tiež nápomocné spýtať sa druhých, či by boli pri nás, keď budeme  týchto stavoch.

Práca s neverbálnymi procesmi a osobnou slobodou

Cieľom tejto práce je spojiť sa s komatóznym človekom tam, kde je a pomôcť s objasnením jeho zážitkov. Pracujúci s kómou si všíma nepatrné reakcie a signály a podobným spôsobom s komatóznym človekom komunikuje. Druhy interakcií, ktoré sú najviac nápomocné by sa mali prispôsobovať typom signálov a reakcií, ktoré sa objavujú.12 Najlepšie intervencie môžeme nájsť v procesoch, ktoré  práve prebiehajú.13

Veľa ľudí, keď sú konfrontovaní s niekým v komatóznom stave alebo stave neprítomnosti,  sa uchyľuje k ich normálnemu spôsobu komunikácie, čo je zapríčinené nedostatkom spriaznenosti so zmenenými stavmi. Mnohí z nás sa cítia nesmelo v blízkosti ľudí, ktorí nerozprávajú. Niektorí sa cítia nepríjemne, keď sa venujú druhému človeku, ktorý leží, mlčí alebo robí nezvyčajné zvuky, nepozerá sa im do očí, robí nepatrné pohyby obočím, tlačí pätou nohy alebo špúli perami.

Arny mi raz povedal, že klient má všetky možnosti voľby a zdá sa, že terapeut žiadne! Klient sa javí, že má viac fluidity so zmenenými stavmi a my ako pomocníci sme často zaseknutí v bežnej oblasti komunikácie bez flexibility nasledovať to, čo práve prebieha. Skončíme potom napríklad rozprávaním k osobe, ako by on alebo ona bola v bežnom stave vedomia,  očakávajúc odpovede typického druhu.

Naučiť sa komunikovať s komatóznymi pacientmi nás vyzýva komunikovať najjednoduchšími spôsobmi. To zahŕňa použitie zvuku, pohybu, práce s telom, dotykom a predstavivosťou. Kómy spôsobené poškodením mozgu obzvlášť vyžadujú rozvoj týchto zručností. Ako napríklad budete komunikovať s pohybmi úst, očných viečok alebo dychom? Ako budete reagovať na jemné zvuky, kašeľ, myknutia ruky alebo zatlačenia pätou nohy? Ako pracujete so signálmi, ktorým spočiatku nerozumiete? Jeden študent navrhol, že by sme  si mali spomenúť, aké je to komunikovať s kojencom, aby sme si sprístupnili tento typ komunikačného štýlu.14 Môžete si spomenúť, aké to je komunikovať s niekým bez prístupu k bežným slovám?

Pozrime sa na niektoré hranice, ktoré sa objavia v súvislosti s týmto druhom komunikácie.

Pracovať bez obsahu

Pracovať neverbálne vyžaduje, aby sme sledovali vnútorné zážitky osoby bez toho, aby sme nevyhnutne poznali presný zmysel zážitku. Musíme sa pokúsiť sledovať a objasniť informáciu bezobsažným spôsobom použitím prázdnych prístupov (a. blank acesses) zvukmi, pohybmi a dotykom.15 Veľa ľudí sa bojí nasledovať tieto zdanlivo bezobsažné procesy a interagovať s nimi, majú sklon informácie interpretovať namiesto toho, aby im dovolili objasniť sa ich jedinečným spôsobom.

Tento druh signálov, ktoré vidíme  pri komatóznych stavoch vychádza z vnútorných procesov a nezhodujú sa s našimi bežnými asociáciami k týmto signálom.16 Napríklad zamračený pohľad nemusí byť známkou nešťastia, ale môže byť pokusom sústrediť sa na predstavu. Sme vyzvaní dať bokom naše obvyklé predpoklady a vyvinúť si začiatočnícku myseľ, ktorá si všíma a podporuje rozličné signály a procesy tak, ako sa objavia. Pripomína sa nám centrálny aspekt Procesovej práce, ktorý sa vzťahuje k buddhistickému konceptu „pravého porozumenia“. Pravé porozumenie znamená, že nemôžeme pochopiť tok rieky, keď stojíme mimo nej a rozhodujeme sa, čo znamená. Namiesto toho sa musíme dostať do prúdu skúsenosti  a nasledovať bude pravé porozumenie. To vyžaduje otvorenú myseľ a srdce, ktoré podporujú a sledujú záhadné objasnenie prírody.17 Možno že sme najviac vyzývaní nasledovať tento typ porozumenia, keď pracujeme s ľuďmi v komatóznych stavoch.

Pokúste sa napríklad sledovať počas dňa s otvorenou mysľou svoj vlastný proces. Neinterpretujte to čo sa deje, ale podporte to a dovoľte tomu odhaliť sa a vyjadriť vlastnú múdrosť. Interagujte aj s tou časťou seba, ktorá interpretovať chce, ako opak časti, ktorá vás chce nechať vyložiť si prírodu cez ňu samu.

Hranice vydávať zvuky

Najužitočnejšou intervenciou v práci s kómou je vydávanie zvuku ako potvrdenia v reakcii na signály, ktoré si všimnete na komatóznej osobe.  Jednoduchá hlasová odpoveď k nepatrným signálom dáva komatóznej osobe pocit, že ste s ňou, s jej procesom.

V množstve cvičení pre dvojice v mojich kurzoch žiadam jednu osobu, aby sa správala ako „pracujúci s kómou“ a druhá osoba si ľahne a predstiera, že je v „komatóznom stave“. Za účelom experimentovania so zvukmi zahŕňa jedno cvičenie u osoby v komatóznom stave, aby robila slabé zvuky a pomocník experimentujúci so zvukmi odpovedá.

Nikto v mojich kurzoch si dopredu neuvedomoval, aký nesmelý sa bude cítiť, keď vyskúša toto cvičenie. Pre mnohých to bolo najviac problematické a strach naháňajúce cvičenie zo všetkých. Ľudia sa cítili zmätení a zahanbení a mnohí mali silné hranice, ktoré im bránili vydaj nejaké zvuky. Keď som navrhla, aby niekto zaspieval osobe, s ktorou pracoval upokojujúcu uspávanku, pomocník sa zavrtel, začervenal sa a našiel sa na hranici vydávať zvuky pre vlastné sebavyjadrenie, vo svojom živote veľmi ústrednej. Ťažkosti vydávať zvuky vyniesli na povrch všetky druhy blokov ohľadom hovorenia otvorene, napätosti v hrdle, spomienok o tom byť ako dieťa umlčaný a strachu byť hlasovo expresívny. Naučiť sa komunikovať s komatóznou osobou pomocou zvuku vyžaduje určitý stupeň vnútornej slobody. Je to rozídenie sa s našou kultúrou, zmena toho, ako boli vychovávaní mnohí ľudia.

Jedným zo spôsobov, ako pracovať na vlastných hraniciach vo vydávaní zvukov je predstierať, že ste dieťa a robiť všetky druhy smiešnych zvukov. Predstavte si, že ste sa ešte nenaučili rozprávať a môžete sa vyjadrovať len pomocou zvukov. Ak to nieste schopní spraviť alebo sa cítite nepohodlne, zistite kto alebo čo je proti tomu, aby ste to robili. Čo vás drží späť? Pokračujte  v práci na procese medzi figúrou, ktorá robí zvuky a tou, ktorá tomu bráni.

Hranice ohľadom dotyku a pohybu

Intimita a dotyk

Jednou z najväčších hraníc v práci s kómou je byť v blízkom a dôvernom kontakte s komatóznou osobou. Napríklad, keď som naznačila, že „pomocníci“ v mojom kurze idú veľmi blízko k ich partnerovi, ktorý hrá „osobu v kóme“ a šepkajú mu do ucha, niektorí pomocníci sa od neho dosť ďaleko vzdialili. Mnohí si zachovávali odstup kvôli nesmelosti, nedostatku pohody s takou blízkosťou, kvôli otázkam intímnosti alebo kvôli strachu z dotieravosti.

Čo môžeme povedať o dotieravosti alebo intimite? Arny povedal, že váš zámer je dôležitejší než všetko ostatné. Ak máte srdce na správnom mieste a naozaj chcete pomôcť, tak to osoba v kóme pocíti. Okrem toho povedal, že nikdy nestretol niekoho v komatóznom stave, kto by nemal rád blízky kontakt, keď bol robený s veľkou citlivosťou na spätnú väzbu. Cítili skôr opak. Ľudia milujú súcitnú pozornosť! Ľudia vás môžu vnímať ako dotieravých, keď majú náladu na normálnu komunikáciu, ale to nieje prípad niekoho v komatóznom stave. Tí ocenia každý druh intimity a nápomocnej komunikácie, ktorý môžete priniesť.18 Pracovníci v hospicoch, ktorých som stretla hovorili, že ľudia v kóme potrebujú veľa telesného kontaktu a hmatovej stimulácie, obzvlášť ak ten človek bol v nemocnici už dlhú dobu. Povedali, že ľudia, ktorí sú v kóme dlhú dobu ocenia toľko intimity, dotykov a kontaktu, koľko im len môžeme dať.

Schopnosť používať dotyk súcitným spôsobom umožňuje pomáhať komatóznej osobe v sebavyjadrení a v objasnení jej procesu. Spomínam si napríklad na ženu, ktorá mala hlavu otočenú trocha na bok. Keď bola jej hlava, líca a krk zľahka pohladené v smere, v ktorom mala obrátenú hlavu, otočila svoju hlavu ešte viac do strany a z očí jej začali tiecť slzy. Jej otočenie hlavy nabok bolo signálom, ktorý, keď bol nasledovaný dotykom, jej umožnil spojiť sa s jej potrebou lásky a opatery.

Čo je cieľom dotyku a práce s telom? Arny povedal, že pre tých jedincov, ktorí sú v kóme následkom štrukturálneho poškodenia sú dotyk a pohyb dôležité, pretože komatózna osoba nemá k dispozícii pohybový aparát, aby reagovala a uskutočnila navonok to, čo by chcela robiť. S pomocou môžu začať tieto pohyby robiť. U ľudí v metabolických kómach je pohybový aparát prítomný a dotyk im umožňuje objasniť zážitky, ktoré majú. V oboch prípadoch Arny povedal, že cieľom dotyku a práce s telom je poznať, že telo sníva, potom pomôcť osobe uvedomiť si svoj snový proces a pomôcť tejto osobe spojiť sa s jej vnútorným uvedomením.19 Dôležitosť tohoto druhu dotyku vyjadruje nasledovne:

….nesmieme zabúdať, že veľa ľudí, ktorí týmito zmenenými stavmi prechádzajú, potrebuje našu pomoc, aby si uvedomili svoje úplné ja. Chcú samozrejme dôvernú komunikáciu. Mnohí jej dávajú prednosť pred bežným láskavým súcitom. Bez dôvernej komunikácie sa môže prepásť tá chvíľa, kedy vedomie zavíri do rozbúrenej rieky plynúcej do mora.20

Jeden zo spôsobov, ako pracovať na dôvernosti je praktikovať ju s druhou osobou. Priblížte sa k tej osobe a všímajte si druhy pocitov, ktoré máte, keď sa priblížite. Dajte si čas tieto zážitky spracovať. Tiež experimentujte s vnímaním dotyku s niekým druhým. Postupujte pomaly a pýtajte sa sám seba, aké to je dotýkať sa niekoho druhého, ktoré pocity sa z vás vynárajú, aké sú vaše hranice a ako sa cítite ohľadom  kontaktu a ľudí.

Pohyb

Množstvo signálov komatóznych ľudí sú pohybové signály, také ako jemné pohyby  úst, rúk, nôh, piet a obočia. Niekedy je nápomocné využiť pohyby ku kontrole končatín, napríklad jemným zdvihnutím ruky od kostených častí zápästia, všímať si, aký druh pohybových reakcií zachytíte a pomôcť vnútornému snovému procesu, aby sa odhalil.

Raz sme pracovali s mužom, ktorý mal nehodu a utrpel rozsiahle poškodenia mozgu. Ležal pasívne v kóme mnoho mesiacov. Keď sme ho prvý krát videli, jeho ruky boli pevne zovreté v dekortikovanej polohe kvôli poškodeniu mozgu. Prijatím začiatočníckej mysle a s presvedčením, že jeho signály rúk niesu len dôsledkom jeho telesného stavu sme zľahka povytiahli jeho prsty, aby sme videli, ako zareaguje. Ako odpoveď zovrel svoje päste ešte pevnejšie. Ako sme pokračovali, začal zohýbať svoje lakte a vťahovať svoje ruky , keď sme ťahali od neho. Zrazu sme sa účastnili zápasu pretláčania! Nakoniec začal robiť bručiace zvuky a dokonca sa začal dvíhať z postele! Vyšlo najavo, že bol predtým vzpierač závaží a veľa mesiacov už nevyužíval svoje svaly a silu! V tomto bode jeden príbuzný v miestnosti poznamenal: „Ó, a zase to robí, vystatuje sa svojou silou!“

Pohyb je pre veľa ľudí jedným z najviac neprístupných kanálov. Tí z nás, ktorí sa naučili sedieť v kľude, potlačiť svoje pohyby a pohybové vyjadrenie sú konfrontovaní s novými hranicami. Experimentujte s vlastnou slobodou v pohybe. Jednoducho sa začnite hýbať a všímajte si druhy obmedzení, ktoré sa objavia. Ktoré pohyby sú vám neprístupné? Je pohyb neprístupný vo všeobecnosti? Čo vám bráni a ako s tým budete ďalej pracovať? 

Experimentujte s pohybovaním niekoho iného. Ako sa cítite, keď to robíte? Koľko ľahkosti alebo pohody máte? Nezabúdajte používať pohyb u klientov v bežných stavoch vedomia, keďže veľa z nás sa takisto obracia aj tu výhradne na slovnú komunikáciu. Nieje to len zábava pracovať s pohybom, ale tiež nám to dodáva väčšiu ľahkosť v práci s pohybom u ľudí v komatóznych stavoch.

Záver

Výskumy ukázali, že ľudia v komatóznych stavoch si cenia dôvernosť a pomoc, ktorú im môže pomocník poskytnúť na sprístupnenie a objasnenie ich vnútorných zážitkov. Práca s ľuďmi v komatóznych stavoch vyžaduje, aby sme sa my ako pomocníci a opatrovatelia konfrontovali s niektorými z našich osobných hraníc spojených s takými otázkami akými je dôvernosť, strach zo smrti, zmenené stavy a osobné vyjadrenie, konkrétne vo vyjadrení zvuku, pohybu a dotyku. Zameraním sa na tieto hranice v našom živote a v tréningu kómy sa môžeme stať viac slobodnými komunikovať s ľuďmi v komatóznych stavoch a naučíme sa viac o našom vnútornom živote, našich pocitoch o živote a smrti a našich vzťahoch k druhým.



1 Pozri Arnold Mindell, Coma: Key To Awakening, Boston: Shamhala, 1989, s.97 (čes. vydanie: Kóma: Klíč k probuzení, s. 99

2 Čitateľ môže nájsť praktické nástroje, teoretické pozadie a prípadové štúdie práce s kómou v Kóma: Klúč k prebudeniu. Článok Kay Rossovej (pozri Literatúra) je tiež užitočným úvodom k medicínskemu pohľadu na kómu a porovnaním s proces-orientovaným prístupom. Pozri tiež príručku Stana Tomandla: Coma Work and Palliative Care: An Introductory Communication Skills Manual for Supporting People Living Near Death“ pre praktické cvičenia k práci s kómou. Pre úvod k hospicovej práci pozri McLeroy et. al, „You Are Not Alone: A Handbook for Hospice Caregiving.“ (pozn. prekl. Pozri tiež slovenské vydanie knihy Amy Mindelovej: Kóma- Liečivá cesta. Plus 7 s.r.o., Bratislava 2004)

3 Je potrebné uskutočniť ešte veľa výskumov v práci s kómou. Chcem povzbudiť každého, kto pracuje v tejto oblasti alebo má šancu pracovať s niekým v kóme, aby si zaznamenával detailné poznámky využiteľné pre výskum a štatistiky.

4 V Japonsku bolo mnoho študentov v tejto práci veľmi zručných. Na našich tréningových seminároch vyzerali v pohode, s komatóznymi ľuďmi boli veľmi dôverní a nasledovali každý signál s najvyššou pozornosťou. Možno je to dôraz na vnútorný život a meditáciu, ktorý urobil týchto Japoncov tak vnímavých pre tento typ práce.

5 Zmenený stav vedomia je stav vedomia, ktorý je odlišný od toho, s ktorým sa normálne identifikujeme. Arny hovorí, že „V zmenených stavoch, s akými sa stretávame pri umieraní, je odozva na otázky týkajúce sa každodennej skutočnosti malá alebo chýba. Pre ľudí nieje ľahké do takýchto stavov vstúpiť a zase ich opustiť. Vyzerajú neprítomne, ich pamäť môže byť porušená a zvyčajne majú chabú orientáciu v priestore a čase (Mindell, Coma, 55). (čes. preklad s. 59)

6 Mindell, Coma, 102 (čes. preklad s. 104)

7 Pozri skriptáNisha Zenoff: From One Mother to Another: Journey Through Grief“ a článok „Grieving: A process-oriented perspective“ pre bližšiu diskusiu o smútku a metódach práce so zármutkom.

8 Nové vydanie Kómy bude na jar 1994 v Penguin-Arkana

9 Pre bližšie pojednanie tohoto bodu pozri Arnold Mindell, The Shaman´s Body, San Francisco: Harper Collins, 1993, Kapitola 11

10 Amy a Arny Mindell, Seattle coma seminar, 1991

11 Mindell, Coma, s.47-48 (čes. preklad s. 51-52)

12 Mindell, osobný rozhovor

13 Mindell, Coma, s. 54 (čes. preklad s. 58)

14 Ďakujem Debbie Hartovej za túto poznámku

15 Pozri Mindell, Coma, s. 60-68 pre detailnejšie pojednanie o použití čírych prístupov, neinterpretácie a tréningových cvičení pre prácu s pohybovými, sluchovými, vizuálnymi a proprioceptívnymi zážitkami. (čes. preklad s. 64-71)

16 Osobný rozhovor s Arnym

17 Stephen a Ondrea Levine popisujú v ich recenzii na Arnyho knihu ComaCommon Boundary, July/August 1990 tento druh komunikácie ako nechať „vojsť život dnu a počúvať s jasnou mysľou a otvoreným srdcom.“

18 Mindell, Control Case seminar, Jeseň 1992

19 Mindell, Coma, s. 97 (čes. preklad s. 99)

20 Mindell, Coma, s. 102 (čes. preklad s. 104)

Literatúra

McLeroy, Barbara A., Dorothy Ann Coyne a Joyce Haignere Brannan. You Are Not Alone: A Handbook for Hospice Caregiving (vydané bez vydavateľských informácií. Dostupné cez Hospice of Washtenaw, 806 Airport Blvd, Ann Arbor, Michigan 48108) 1992

Mindell, Arnold a Amy. Coma Seminar Seattle, Jún 1991

Mindell, Arnold. Coma: Key to Awakening. Boston: Shambhala, 1989 (Nová edícia v Penguin-Arkana, Jar 1994) (čes. preklad. Kóma: Klíč k probuzení, Nakl. Tomáše Janečka, Brno 1994)

Mindell, Arnold. The Shaman´s body: A New Shamanism for Transforming Health, Relationships and the Community. San Francisco: Harper Colins, 1993 (český preklad: Šamanovo tělo. Dobra & Fontána, Olomouc 1999)

Mindell, Arnold. Working on Yourself Alone. London a New York: Penguin-Arkana, 1989

Leviton, Richard. Mysteries of the Coma. East West Magazine, September 1990: s. 65-69, 116

Levine, Stephen a Ondrea. Tuning into Deeper, more Subtle Signals, Common Boundary July/August 1990:s. 44

Ross, Kay. A Journey through the Minefield of Unconsciousness: A Comparison of the Medical/Nursing approach with Process Work. Journal of Process Oriented Psychology, Fall/Winter, 1993: s. 23-31

Tomandl, Stan. Coma Work and Palliative Care: An Introductory Communication Skills Manual for Supporting People Living Near Death. White Bear Books, 1991

Zenoff, Nisha. Grieving: A process-oriented perspective. Journal of Process Oriented Psychology, Vol.2

Zenoff, Nisha. From One Mother to Another: A Journey through Grief. (nepublikované skriptá, 1988)

Pozn. prekladateľa: Vyšlo slovenské vydanie knihy Amy Mindell: Kóma- Liečivá cesta vo vydavateľstve Plus 7 s.r.o., Bratislava 2004, kde nájdete praktické nástroje, teoretické pozadie a prípadové štúdie práce s kómou. Kniha nieje vo verejnej distribúcii, pre objednávky kontaktujte Zlatku Šramovú (sramova.s@zoznam.sk) alebo Andreu Vanyovu (avonava@in.slovanet.sk).

Preklad: Andrej Jeleník