WORLDWORK a POSTMODERNA

 

Boris Sopko

 

 

ÚVOD

 

V poslednom čase sa čoraz viac rozpráva o postmodernej dobe. Niekoľkokrát som počul, že sa o nej hovorí, a pritom sa nevie, čo vlastne predstavuje. Na  najbližších riadkoch sa k danej problematike pokúsim priblížiť a dotknúť sa jej cez charakteristiky spoločnosti v postmodernej dobe a porovnaním kvalít postmoderny podľa W. Welscha  s charakteristikami worldworku.

 

WORLDWORK

 

Pojem worldwork priniesol do slovníka psychológie a psychoterapie A.Mindell. Ide o terapeutickú metódu práce s multikulturálnymi skupinami o počte okolo 200 ľudí z celého sveta. Ide o pokus v jednej miestnosti vytvoriť model sveta alebo aspoň model určitej jej časti, so zastúpením mnohých väčšinových či menšinových skupín. Skupina je cielene heterogénna, tvoria ju príslušníci rôznych národností, rás, štátov, vierovyznania, sexuality, sexuálnej orientácie, veku, socioekonomického postavenia, . . . Pričom práve heterogenita je hnacím motorom diania skupiny. Ide o pokus pracovať na rôznych tzv. svetových témach, t.j. témach ktoré sú spoločné pre celý svet a na ktorých nestačí pracovať iba na individuálnej rovine (napr. rasizmus, sexizmus, vzťah medzi väčšinami a menšinami, xenofóbia, homofóbia, . . .). Každá spoločnosť má svoje vedomie, aj svoje nevedomie a každá spoločnosť o sebe, svojich hodnotách, kvalitách a postojoch vytvára určitý obraz, každá spoločnosť sa s niečím identifikuje – má svoj primárny proces a niečo odmieta – jej sekundárny proces. Treba povedať, že nikdy medzi tým, čo je prezentované a realitou, alebo skúsenosťou všetkých jej členov nie je úplná zhoda (veď to je možno aj jeden z predpokladov ďalšieho jej vývinu). Každá spoločnosť si prostredníctvom skupín, ktoré majú väčšiu moc, vytvára svoje pravidlá, určité podmienky ktorými  si určuje právo na členstvo. Skupiny ktoré sú nositeľmi moci spoločnosti sú totožné alebo v úzkom vzťahu so skupinami tvoriacimi „hlavný prúd“ spoločnosti. Spoločenské pravidlá majú funkciu záväzkov, nasmerovaní, noriem. Veľakrát v spoločnosti zohrávajú diferencujúcu úlohu. Vytvárajú deliacu čiaru medzi tým, čo je normálne a čo je „nenormálne“. Príslušnosť k hlavnému prúdu perspektívne ponúka privilegované postavenie a taktiež výhody spojené s určitým množstvom socioekonomickej a politickej moci. Súbor všetkých privilégií patriacich určitej skupine, indivíduu vytvára rank a ten je jedným z faktorov ovplyvňujúcich vzťahy medzi týmito skupinami a spôsoby ich vzájomnej komunikácie. Veľa skupín s vyšším rankom si svoj rank neuvedomuje, je pre nich každodenným životom, nemajú si ho prečo uvedomiť. Uvedomenie so sebou prinášajú až skupiny s nižším rankom.

 

Vo worldworku dôležitú rolu zohrávajú facilitátori/ky skupiny. Dianie v skupine sa nazýva „skupinový proces“. Skupina sa nesnaží problémy vyriešiť, ale poskytnúť im priestor na ich oslovenie a vyjadrenie. Víziou svetovej práce je nový typ človeka - staršina (a. elder). Jej cieľom je, aby každý v sebe objavil vlastného staršinu, ktorý je otvorený k sebe a k druhým. A aby mohol do tejto roly slobodnejšie vstupovať ako aj z nej vystupovať.

 

V spoločnosti často dochádza k tomu, že požiadavky a potreby skupín s nižším rankom sú prehliadané a tieto skupiny sa dostávajú do izolácie za múr. Sú preferované iba skupiny s vyšším rankom, tie iné sa dostávajú do izolovanosti alebo sa im priznáva rovnoprávne postavenie, ktoré však nezodpovedá skutočnému postaveniu a dochádza ku konfliktu medzi tým, čo je proklamované a aká je realita. Je to typické pre totalitnú spoločnosť, ale deje sa to aj v každej demokratickej spoločnosti. Dochádza k rozporu medzi prezentovaným a skutočným obrazom spoločnosti. Takýto konflikt si častejšie a silnejšie uvedomujú skupiny s nižším postavením a to z jednoduchého dôvodu, že sa ich bytostne dotýka, ktorých realita je realitou „utláčaného“.

 

Pri procese uvedomovania si Iného pri prechode od homogenity (Jedného) k heterogenite (Mnohému) prichádza k objaveniu, osloveniu hraníc, ktoré od seba oddeľujú jednotlivé časti a štrukturujú heterogénnosť. Na hraniciach sa stretávame s figúrami predstavujúcimi strážcov tej ktorej časti a jednou z funkcií, ktoré spĺňajú je strážiť paradigmy, svetonázory a normy, ktoré sú spojené a vytvárané danou časťou. Pri prechode od jednej časti k druhej dochádza aj k zrelatívneniu noriem. Prechod k hetero-genite môže predstavovať zmenu patológie v normu a naopak. Hermeticky uzavreté hranice sa môžu otvoriť a stať sa priechodnými. S otvorením je spojené uvolnenie, sloboda, ale zároveň aj strach zo slobody a z neznámeho. Dochádza k prechodu k otvorenej spoločnosti a opusteniu role patológa.

 

POSTMODERNA

 

To, čo je podľa mňa charakteristické pre terapeutický proces, nech je klientom jednotlivec alebo vzťah či skupina alebo spoločnosť - všímanie, uvedomovanie si rôznosti, heterogenity, spoznávania jej sveta a reality, nadviazanie dialógu a práca na vzťahu s ňou - objavuje sa taktiež aj v pohľade postmodernej filozofie na vývoj našej spoločnosti, sveta, doby, aj preto sa mi zdá byť táto téma zaujímavá pre ľudí zaujímajúcich sa o ľudí.

 

S vymedzením pojmu postmoderna sa rozsiahle zaoberal W.Welsch(1994). Došiel k nasledujúcemu tvrdeniu: "postmoderna začína tam, kde končí celok". "Je preniknutá poznaním, že totalita môže vzniknúť len absolutizovaním niečoho partikulárneho, a že je preto nevyhnutne spojená s potlačením iných partikularít. To je náhľad, ktorý získala z dejín, skúsenosť, ktorú urobila." (s. 94) Opieral sa pritom o dianie v rôznych spoločenských oblastiach či vedách - v literatúre, architektúre, maliarstve, sochárstve, sociológii a konečne aj vo filozofii.

 

Obdobie postmoderny neprišlo zo dňa na deň. Bolo tu už dávno predtým, než bolo plne oslovené. Rozbitie celku alebo rozlúčenie sa s hodnotami Jednoty prichádza podľa Welscha (1994) už v pohegelovskej filozofii, ktorú charakterizuje ako "filozofiu rozchodu s celkom, filozofiou rušenia zjednocujúcich zátvoriek." Pluralita, ktorá je tak typická pre postmodernu a vytvára jeden z jej základných princípov, tu bola prítomná už skôr v moderne a aj pred ňou, ale zmenila sa jej pozícia. Nastal posun od bytia kdesi na okraji alebo spolubytia, kde iba dopĺňala prítomné, centrálne až k dnešnej podobe, keď sa stáva základnou pozíciou (Welsch 1994). A práve tento posun od niečoho okrajového k centrálnemu a základnému je charakteristický pre postmodernu. Pluralita sa stáva "určujúcou silou" a vzdáva sa modernizovania a prekonávania, ktoré sú princípmi moderny. Víta všetko prítomné. Oslovuje a dáva priestor všetkým zúčastneným stranám. V moderne začína dochádzať k uvedomovaniu si plurality a heterogenity, ale ich realizácia je typická až pre postmodernu.

 

Keď hovoríme o postmoderne, musíme nevyhnutne spomenúť javy alebo vlastnosti, ktoré ju charakterizujú, sú pre ňu typické. Welsch totiž nehovorí ani tak o postmodernej filozofii ako o postmodernej dobe. Pre postmodernu je typický koncept plurality a odklon od Jedného a Celku, snaží sa rozvíjať mnohosť, opúšťa fixné schémy a totalitárnosť, nachádza a rozvíja heterogenitu a snaží sa zdôrazniť a sprístupniť jej pozitívnu stránku. Jej cieľom je pluralita, pričom varuje pred dvoma extrémami: bezbrehým postmodernizmom a proklamovanou mnohosťou, za ktorou je ale snaha o celok. Taktiež upozorňuje na to, že postmoderna nie je ani transmoderna a ani antimoderna, nejde teda o akési prekonávanie moderny, či vo vývoji alebo v opozíciou. O postmodernej dobe hovorí ako o "...epoche v ktorej stretávanie heterogénnych foriem vedenia a života už nevzbudzuje obavy, nie sú ignorované alebo obmedzované, ale sú naopak prípustné, ba dostávajú sa do popredia, pretože sme si uvedomili, že ľudská reč a humánny život sú možné len v pluráli.

 

Dubuffet (in W.Welsch, 1993) kedysi definoval ťažiskové body postštrukturalizmu, ktorý stál pred postmodernou a ktoré sa neskôr stali aj spoznávajúcimi znakmi toho, čo sa začalo nazývať "postmodernou filozofiou" - odklon od antropocentrizmu, odklon od primátu logiky, odklon od monokultúry zmyslu a odklon od prevalencie videnia, teda štvoraká kritika antropocentrizmu, logocentrizmu, monosémie (uznanie len jedného výkladu významu, zmyslu) a primátu vizuálnosti.

 

V súvislosti s prechodom od homogenity k heterogenite sa pristavme pri strate pevného "Archimedovského bodu" a "metapríbehu". "Metapríbeh" je vo Welschovom (1994) chápaní pozostatkom "Jedného" a utláčajúceho "Celku". Samotné "metarozprávanie" tým spĺňa charakteristiky prejavu tyrana alebo diktátora, ktorý odmieta rozprávania, ktoré by sa vymykali "metapríbehu" a ktoré sa pohybujú mimo priestor vyhradeného "metapríbehom".

 

„Meta“ rovinu Welsch (1994) spája s konceptmi Jedného a Celku. „Metakomunikátorom“ by teda označil skôr vodcu alebo diktátora, zatiaľ čo u Mindella predstavuje reflektujúceho facilitátora alebo staršinu, pre ktorého je typická otvorenosť k prítomnému, k heterogénnemu a v každej časti sa pokúša nájsť pozitívnu tvorivú silu a to dokonca aj za rolou diktátora, ktorá je iba jednou z mnohých. Uprednostňuje sledovanie a nasledovanie diania okolo pred svojimi vlastnými konceptmi. Prejav postmoderny vo Welschovom podaní s dôrazom na prechod od homogénneho k heterogénnemu, s objavením a oslobodením iného, s opustením konceptu Jedného a Celku a s konceptom otvorenosti a zmierenia sa blíži Mindellovmu chápaniu Metakomunikátora alebo staršinu (a. elder), pre ktorého je uvedomenie viac ako dialóg, konsenzus je chvíľkovým spoločným zastavením v komunikácii a ktorému je bližšia rola žiaka ako experta.

 

Metakomunikátor je tiež iba jedna z rolí, ktorá je niekedy častejšie a niekedy menej často obsadená. A tak ako sa mení jej obsadenie nami, tak sa aj niektoré príbehy alebo rozprávania z času na čas vyhupnú a stanú sa na chvíľu metapríbehmi, aby boli vzápätí vystriedané inými. Welsch (1994, s.86-87) o našej dobe tvrdí, že v nej metarozprávania nie sú možné a to z dvoch dôvodov: "Po prvé, pretože nie je v dohľade žiadne, ktoré by sa čo len javilo ako skutočne univerzálne… A po druhé a hlavne, pretože sme pochopili nemožnosť takýchto metarozprávaní. Prekukli sme klam celistvosti, namiesto toho sme si uvedomili mnohosť, ktorú sme sa naučili rešpektovať a pozorujeme, že čím viac sa snažíme o celkové projekty, tým zreteľnejšie vychádza najavo ich čiastočnosť."

 

Vráťme sa teraz späť k tejto dobe, k dobe pre ktorú je príznačná kategória "zmierenia". Kde nejde ani tak o to, rozdiely a nezhody medzi časťami heterogenity vyriešiť, ukončiť, ale skôr im poskytnúť priestor na vyjadrenie, pozvať ich do nášho spoločenského vedomia. Cieľom sa nestáva vyriešenie, ale proces riešenia. Konsenzus nie je cieľom, ale iba v stavom v procese riešenia, momentom zhody, chvíľkou pre načerpanie. To všetko sú princípy typické pre postmodernu a taktiež pre worldwork a nie je náhodou, že worldwork je terapeutickou metódou veľkých heterogénnych skupín, ktoré sú zrkadlom dnešnej postmodernej doby a postmoderného sveta a princípy sveta sa zrkadlia v princípoch metódy.

 

Jednou z našich dnešných úloh by sa mohlo stať naučiť sa rozoznávať rozdiely, naučiť sa akceptovať ich prítomnosť a naučiť sa viesť medzi nimi dialóg. Je to vykročenie na cestu z uzavretej miestnosti a nie príchod na určité miesto. Je to vykročenie pre ktoré sú typické symboly cesty a pútnika. Pričom symbol pútnika prepojeného so symbolom cesty nahrádza symbol cestovateľa spojeného s cestou (výletom), ktorá má jasne definovaný začiatok a koniec. Takéto vykročenie na cestu sa týka aj samotnej identity človeka: "Človeka neutvára samoľúba a rigidná identita, ale je mu súdená identita v prechode, ktorú sa ešte len musí naučiť vnímať a na ktorú sa potrebuje vo svojom uvažovaní naladiť."(Welsch 1993, s. 136). Welsch(1993) považuje "identitu v prechode" za základný motív našej doby a to tak subjektov ako aj objektov a sveta ako celku. Akákoľvek harmonizácia a pokus o zjednocovanie nevyhnutne znamená určité obmedzovanie a totalizáciu, ktorá sa deje na základe mechanizmov potlačenia. A to potlačenie čohokoľvek, čo sa akokoľvek odlišuje od Celku.

 

A možno samotná idea celku nie je márna, aj keď je nedosažiteľná. Možno aj naďalej zostáva, ale teraz kdesi v pozadí a my sa k nej iba blížime a to nie definovaním niečoho alebo zapĺňaním a spájaním, ale naopak otvorením a oddelením. A jediným našim nástrojom je naša pozornosť spojená s vnímaním, uvedomovaním, udržiavaním a vytváraním komunikácie a bdelosťou. Je to o to ťažšie, že nepozorujeme niečo statické a nemenné, ale pohyblivé, niečo o čom nikdy nezistíme jeho/jej konečnú podobu, niečo, čo sa neustále mení. Predmetom sa stáva samotný proces zmeny, diania a stavania sa.

 

 

ZÁVER

 

Na záver snáď ešte zopakujeme, že to o čom rozpráva postmoderna sa až neuveriteľne podobá na terapeutický proces. Z pohľadu postmoderny to vyzerá, akoby spoločnosť vstupovala do ozdravovacieho a oslobodzujúceho procesu svojho vývoja. Objavuje sa aj špecifická psychoterapeutická metóda "worldwork", ktorá presahuje rámec individuálneho pôsobenia a akoby v sebe stelesňovala (prezentovala) a rozvíjala riešenia, ktoré sa nám ponúkajú. Ide o to nájsť terapeuta (terapeutov), ktorým by sa zverila do rúk, ide o to, aby každý v sebe našiel potenciálneho terapeuta, ktorý by bol schopný metakomunikovania, ktorý by bol schopný ujať sa vedenia a taktiež sa ho aj vzdať.

 

Jeden z pohľadov, ktorý sa nám ponúka je ten, že vchádzame do doby, keď sa nám (ľudstvu, psychológii, filozofii, . . .) ponúka šanca k otvoreniu a zmiereniu, ide o to či v sebe každý nájde dostatok sily na prekonanie vlastného strachu z mnohosti a či dokážeme opustiť stiesňujúce istoty a lákadlá homogénnosti, spojené so sladkasto opojným bytím v nevedomosti. Sme svedkami procesu, ktorý nemožno hodnotiť prívlastkami "dobrý" alebo "zlý", je proste taký aký je - pre každého čímsi iný a čímsi rovnaký. Ide o to, či z času na čas dokážeme vystúpiť zo seba a zaregistrovať, že sú tu ľudia (bytosti), ktorí predsa len nestoja na tom istom mieste ako my. A to je len prvý krok, za ktorým nasledujú ďalšie, pričom cieľ stráca svoju funkciu konca, a získava funkciu kompasu či smeru a je to situácia, v ktorej sa stráca hodnota výkonu, a objavuje sa hodnota stávanie sa.

 

Úplne na záver prenechajme miesto Welschovi (1994, s.169): "V individuálnom živote môže dôjsť ku kľúčovým situáciám, keď život buď speje ku koncu, alebo nájde novú formu. Mnohí sa museli oslobodiť od nejakej starej schémy, ktorá ich dusila. Oslobodili sa pomocou inej vízie, jedine v ktorej mohli ďalej žiť. Niečo porovnateľné nájdeme aj v kolektívnom živote. Aj tu tomu môže byť tak, že tradované vzory produkujú rastúcou mierou len biedu alebo vedú ku kóme. Moderna urobila takúto skúsenosť sama so sebou. Ako postmoderna sa snaží od nej  oslobodiť. Vízia, ktorá platí pre jej nádeje, je vízia plurality. Nikto sa nemôže zaručiť za jej úspech. Ale jej prísľuby sú bezdôvodné. Ide o to, vziať ju za slovo."

 

Boris Sopko /1973/: Autor je psychológ, pracuje v Psychiatrickej nemocnici Philipa Pinela v Pezinku.

 

Použitá literatúra:

 

1. Meszáros, O.: „Cestovateľ a pútnik. (Chronotyp cesty v úvahe o identite)“; in Bačová, V.; Kusá, Z.: „Identity v meniacej sa spoločnosti“, Spoločenský ústav SAV, Košice 1997, s. 23

 

2. Mindell, A.: "The World Channel in Individual Work", The Journal of POP, spring/summer 1993/1, vol. 5, s. 26-34

 

3. Mindell, A.: "Sitting in the Fire", Lao Tse Press, Portland Oregon 1996, s. 267

 

4. Welsch, W.: "Naše postmoderní moderna", Zvon, České katolické nakladatelství, Praha 1994, s.199

 

5. Welsch, W.: "Estetické myslenie", Archa, Filozofia do vrecka 1993, s. 168