Prehĺbiť význam mieru

Deepening the meaning of peace“ Rozhovor Saridy Brownovej s Arnoldom Mindellom pre Caduceus Magazine, Londýn, Leto 2002 (http://www.caduceus.info/home.shtml)

Čo sa môžeme naučiť od konfliktu? A čo je mier? Arny Mindell a jeho žena Amy sú známi pre ich prístup nazývaný „procesová práca“, ktorý uplatnili v arénach konfliktu po celom svete

Sarida Brown: Žijeme vo veľmi neistom čase. Zdá sa, že srdce sveta krváca a je tu pocit, že s ľudskou dušou sa poriadne zatriaslo.

Arny Mindell: Do istej miery krváca- a do istej miery nekrváca o nič viac, ako inokedy. Vojny a konflikty sa vždy v pozadí odohrávali: je to ako mať v sebe vírus, ktorý čaká na to, aby vyvolal nádchu. A  problémy tu boli vždy, ľudia ich len jednoducho málokedy vynesú na povrch. Takže do istej miery som rád, že sa vynárajú- je to šanca ich riešiť kvôli zmene.

Sú tie problémy riešené?

Nie skutočne, aspoň nie v mainstreame. Každý si myslí, že by tie problémy mala vyriešiť vláda, ale to je naivné, pretože ľudia vo vláde sú len bežní ľudia. Málo z nich malo nejaký výcvik v psychológii alebo práci s ľuďmi, či spirituálny tréning, ktorý má vplyv na skupinový proces. Takže je to aj na jednotlivcoch a malých či veľkých skupinách: tu sa musia odohrať tie veľké zmeny a vláda potom bude nasledovať.

Takže je skupinový proces jeden z dôležitých kľúčov v práci s týmto „vírusom“?

Všetci z nás majú stále problémy s druhými ľuďmi, a len veľmi málo z nás ich skutočne rieši. Málo z nás vie, ako ísť dostatočne hlboko do seba tak, aby sme chápali súčasne náš názor aj názor druhej osoby. A keďže to vie urobiť len málo z nás, dáva to zmysel, že naše krajiny sa zaseknú v jednom či druhom stanovisku a idú navzájom do konfliktu, pretože to je to, čo skoro každý robí väčšinu času svojho každodenného života.

Tento rok ľudia vidia vo svete explóziu násilia.

Vidia ten vírus „prepuknúť“. Nepovedal by som, že násilie zrazu vybuchlo; bolo tu vždy, medzi Moslimmi a Indmi, medzi USA a všetkými skupinami na svete, ktorých správanie Spojených štátov hnevá, rozčuľuje, či im závidia, medzi Palestíncami a Židmi v Izraeli.

Nedávno som sa rozprávala so ženami s Izraela a Palestíny. Vnútorný konflikt, ktorý som vnímala je veľmi živý a nevyriešený, medzi ich ideálom mieru na jednej strane a ich zážitkom strachu, hnevu a neistoty.  

Mne znejú ako úplne rozumní normálni ľudia, ktorí by milovali mier a dúfajú v neho. To nemusí platiť pre ľudí, s ktorými si hovorila, ale väčšina mierových hnutí a mierových aktivistov niesu v skutočne v mieri: sú zväčša proti hnevu a násiliu- robia vojnu proti vojne. Výsledkom je, že je v nich rebélia: chcú mier, a predsa sú vystrašení a nahnevaní rovnako ako bežní ľudia. Nechcem ich za to kritizovať; chcem im povedať, že robia úplne to najlepšie čo môžu, a že len ešte nešli dostatočne hlboko do ich strachu, ich hnevu a ich neistoty.

Tak ako to ľudia môžu spraviť?

V istom zmysle je to jednoduché; je to krok k osobnému rozvoju.

Jedným spôsobom je povedať „Miloval by som mier a snažím sa o mier, ale nemôžem si pomôcť, bojím sa môjho suseda, ktorý ma chce zabiť, a tiež by som rád postavil proti nemu obranu“.

Ďalším krok by bol povedať si sám sebe, „Aha! Sused by ma mohol zabiť, a ja by som mohol zabiť jeho, keď sa voči nemu bránim, takže smrť je veľmi blízko.“ Každý vo vojnovej zóne vie, že smrť je veľmi blízko, v negatívnom zmysle byť napríklad naozaj zastrelený. Ale je tu ešte iný spôsob umierania, v pozitívnom zmysle niečo opustiť: opustiť svoju identitu aspoň dočasne, vystúpiť z nej, nechať svoje telo ležať na zemi (alebo na posteli) a mať prehľad, a potom je tu určitý súhlas so všetkým, čo sa kedy stalo. Robili sme to vo veľkých skupinových procesoch; je to dosť dramatické vidieť výsledky tohto prístupu.

Znie to ako iniciačný proces, ako rituál umierania v Egyptských pyramídach. Ale ako by žena z Gazy, ktorej susedstvo bolo práve zbombardované stíhačkou F16, mohla byť schopná prejsť cez tento iniciačný druh smrti, keď je ten negatívny druh smrti tak blízko?

Každý človek má svoj vlastný proces a nieje žiadny spôsob, ktorý je správny pre každého. Pracovali sme s potenciálnymi samovražednými atentátnikmi, ktorí boli chytení predtým, než mohli vykonať atentát. Sami sebe povedali, „Môj život nieje všetko; dôležitejší je dôvod, za ktorým stojím a tak som pripravený zomrieť.“ Ďalším krokom pre človeka, ktorý vie, že je niečo dôležitejšie ako sám život, je byť pripravený vzdať sa svojho života v zmysle opustiť svoju osobnú identitu. Teraz môžu nasledovať ich skutočný dôvod, ktorým nieje ničenie druhých ľudí, ale zlepšenie podmienok vlastných ľudí a zlepšenie všetkých ľudí. To znamená nechať ísť vlastnú identitu, takže istým spôsobom ľudia vo vojnovej zóne sú bližšie k tomuto procesu, než si väčšina z nás uvedomuje. Len to robia fyzicky namiesto toho, aby to robili psychologicky.

Koncept psychologickej práce či práce s dušou vo vojnovej zóne- veľký príklad toho máme u Gándího, Thich Nhat Hanha a ďalších. Ale čo s bežnými ľuďmi chytenými v konflikte, napríklad v Izraeli a Palestíne: ako sa môžu pohnúť z pozície pristupovania k smrti pre ich politické a kmeňové dôvody k pozícii  pristupovania k smrti v pozitívnom zmysle, pre ľudstvo?

Je oveľa viac ľudí, než by si si mohla predstaviť, ktorí sú toho schopní. Priatelia našej skupiny nedávno pracovali v Izraeli a porozprávali nám o úžasnej udalosti s konfliktom, kde Palestínci a Židia spolu pracovali a jeden človek povedal niekomu z druhej strany, „Nenávidím ťa. Zabil by som ťa. Zabijem ťa.“ Potom ten niekto s tej druhej strany ma úžasnú inšpiráciu, ľahol si na podlahu pred toho človeka a povedal, „Ak to, že mi zoberieš život tebe a všetkým ostatným pomôže, potom mi ho prosím zober.“ Bang! Všetko sa zastavilo. Pretože to je presne tá vec, ktorá sa nepovie. Ľudia si sadli a začali rozprávať. Je to dosť dramatické a efektívne priniesť do práce s konfliktmi smrť; len sa to nerobí veľmi často.

Tieto veci sa môžu stať, ale stále sú veľmi zriedkavé. Myslím si, že svet je na pokraji uskutočnenia ďalšieho kroku a ešte ho nespravil.

Myslíš tým, že sa potrebuje dostať bližšie k smrti, aby spravil ten krok? 

My všetci potrebujeme zvážiť, čo o konflikte nevieme. Potom potrebujeme posúdiť všetky tie konvenčné a alternatívne metódy, a potom si musíme sadnúť, celkom stoicky a spýtať sa, ktoré metódy fungujú a ktoré nie, a nakoniec- videl som to a praktikoval s vyše 100 000 ľuďmi na celom svete- jedna vec, ktorá funguje je pomôcť ľuďom ísť hlbšie do seba, keď sú v konflikte a povedať im, „Ver svojim pocitom. Ak niekoho nenávidíš, nepotláčaj to. Choď do toho hlbšie. Prečo toho druhého človeka nemáš rád? Chápeme, že sa to možno prenáša aj generáciami.  Možno nenávidíš toho druhého človeka s časti kvôli vlastnej minulosti. Takže zabi ho v zmysle ukončenia jeho správania v tebe samotnom. Uisti sa, čo si myslíš, uisti sa, čo cítiš a potom maj odvahu ísť hlbšie do tvojich pocitov hnevu a zúfalstva, zmocni sa ich vnútri a uvedom si, ktorá časť teba sa správa ako ten „nepriateľ“ a zastav toho „nepriateľa“. Takto sa robí zmena.

Čo by si robil ohľadom toho, čo sa deje v Izraeli a Palestíne?

Čo by som robil, tiež ohľadom Moslimov a pravicových Indov v Gujerate, kde sme práve boli? Myslím, že prvým krokom je pozrieť sa na problém z viacerých úrovní. Televízia môže byť veľmi nápomocná: televízny program venovaný osloveniu pocitov ľudí v konflikte, veľkých skupinových procesov, kde je ľuďom ukázané, ako spolu jednať a kde im je dovolené vyjadriť svoje pocity, a jednať v televízii s nejakým nápomocným človekom, ktorý niečo o konfliktoch vie: to by bolo veľmi nápomocné, pretože keď ľudia vidia veľké skupiny riešiť veci, veľmi to zlepšuje verejnú situáciu.

Tiež by som odporúčal každému z nás všímať si práve ten druh mihotavých pocitov či veľkých pocitov, ktoré mame voči našim blížnym či voči niekomu, koho nemáme radi,  osloviť tieto pocity a jednoducho ich nepotláčať: „Nemôžem toho človeka zniesť. Nenávidím toho človeka“ či „Bojím sa, že ma zabijú, sú to zlí ľudia.“ Ďalším krokom je ísť hlbšie a najprv sa spýtať  sám seba, „Ako je tento človek pre mňa nebezpečný?“ a potom, „Som nejakým spôsobom tiež taký ako tento človek?“

Potom sa spýtajte, „Ako moja rodina podporuje nenávisť voči tej druhej strane? Prečo to moji ľudia podporujú?“ Ľudia by to mali osloviť a povedať, „Moja rodina nemá rada tie druhé skupiny a má dobré dôvody. Nechajte ma prehovoriť k členom mojej rodiny, nielen žijúcim, ale aj mŕtvym. Nechajte ma hovoriť s tými, ktorí zomreli v boji či v tom spore.“ Potom by ste mali hovoriť k vašej mŕtvej starej mame, vášmu mŕtvemu starému otcovi. Samozrejme, že je to vnútorný zážitok, nie vonkajší dialóg, ale dá sa to spraviť aj pred druhými ľuďmi. Navrhoval by som uvažovať o tom, zobrať si na to desať minút denne a hovoriť s niekým, kto zomrel, akoby bol stále živý, vo vašej predstave toho mŕtveho človeka akoby tu nejako bol duch, ktorý môže prehovoriť. V tých ľuďoch je veľa múdrosti. Mŕtvi majú málokedy ten druh pomstychtivosti či nenávisti, ktoré mali, kým žili.

Tí, ktorí zomreli, rodičia rodičov, možno tí, ktorí zomreli násilne, sú často tí, ktorí v našich predstavách zdôvodňujú  strach a nepriateľstvo, ktorého sa držíme.

Je to tak a je to kvôli tomu, že naša prvá spomienka na ľudí, ktorí zomreli je tá, že sú stále takí, akí boli, keď boli nažive. Ale táto spomienka sa mení, keď ľudia skutočne pocítia duchov mŕtvych a znovu sa s nimi tak povediac stretnú. To je to transgeneračné v nás: niesme to len my, kto nenávidí tých druhých, máme za nami všetky možné druhy duchov, ktorí hovoria „Zabi ich, dostaň ich.“ Preto nemôžete jednoducho v konflikte vyjednávať, pretože v pozadí sú hlboké transgeneračné pocity, ktoré idú stáročia do minulosti, o ktorých je treba hovoriť a priniesť ich do súčasnosti. Nestáva sa to zvyčajne spôsobom, ako si myslíme: ako som povedal, väčšina týchto mŕtvych duchov zrazu vystúpi do popredia a hovoria o veciach s úžasným odstupom. Jedným príkladom bola žena, ktorá stratila veľkú časť rodiny v koncentračnom tábore. Keď ich vo svojich predstavách oslovila, niektorí z tých mŕtvych povedali, „Áno, boli sme naivní, zostali sme príliš dlho a boli sme príliš uzavretí v našich každodenných životoch. Teraz je pre teba na čase byť viac tolerantná, ako sme boli my.“ Mŕtvi nemajú v sebe toľko nenávisti, ako by sme si mysleli.

Problémom je, že ľudia sú zviazaní každodennou realitou. Sami sebe sme si zakázali kontaktovať hlbšie úrovne, napriek tomu, že sú tu, napriek tomu, že vieme v temnote noci, že hovoríme k našej mŕtvej starej mame a starému otcovi.  Preto vojna pokračuje: jednoducho nikdy nejdeme do hlbších úrovní.

Hovoríš, že mier nemôže byť vytvorený na vonkajšej úrovni?

Mier nemôže byť vytvorený len ľuďmi hovoriacimi o zozname praktických opatrení.  Tie sú veľmi dôležité a majú byť prvým krokom, ale keď je tu vojna proti svetu snenia, potom tu bude neustále vnútorný konflikt a nič sa nikdy nevyrieši.  V spôsoboch, akými pristupujeme k problémom na tejto planéte potrebujeme byť viac-dimenzionálni.  Pred rokmi kvantová fyzika objavila, že nemôžete robiť veci len s Newtonovskou silou; potrebujete byť viac vnímaví.

Vojna znamená niečo alebo niekoho marginalizovať a potláčať. Aby sme skutočne robili mier, potrebujeme si uvedomiť, ako všetko potláčame a naučiť sa začať veci osloviť a ísť do hlbších úrovní.

Čo znamená mier?

Znamená to pre každého niečo iné. Pre mňa to znamená byť pôdou, po ktorej kráčame; nebyť len ľuďmi na povrchu zeme oddelenými od zeme. Na povrchu zeme je tak povediac každodenná realita, ty a ja, ale pôda, po ktorej kráčame podporuje nás oboch. Mier znamená mať kontakt s hlbšími vecami v nás, ktoré vidia a cítia, „Áno, moje hľadisko je dôležité, ale je niečo pravdivé aj na hľadisku druhého človeka.“ To je mier. Mier nieje protikladom konfliktu; chápe veci z tretieho pohľadu a vidí, ako sa každý snaží robiť to najlepšie.

Takže mier je prehlbujúci proces učenia sa, ako sa dostať dostatočne hlboko do seba, aj cez konflikt, a vidieť obe strany ako určitým spôsobom pravdivé. Keď  to napokon spravíte, nieje tu žiadna vojna. Namiesto toho je tu plynulý dialóg.

Kde sa toto deje?

Deje sa to vo vnútri každej ľudskej bytosti, s ktorou som sa kedy stretol, keď ide v noci spať. Idú spať, snívajú a idú do najhlbšieho spánku bez snov, len temnota a ticho, a potom sa zobudia do každodennej reality a sú znovu v tom.  Takže sa to deje neustále, len je to marginalizované.

Takže aby sme sa vrátili k Izraelu a Palestíne: čo je našou úlohou, tých z nás, ktorí sú mimo tej oblasti?

Úlohou tých z nás, ktorí niesu priamo vo vojnovej zóne je nekritizovať tých, ktorí sú a myslieť si, že by mali byť lepšími- tým by sme sa stali súčasťou vojnovej scény. Vojna je nelokálny fenomén, čo znamená, že by nemohla byť vojna na jednom mieste na zemi, ak by nebola všade vojna v nás samých.  Je to ako vírus: šíri sa v jednej časti sveta, pretože nikto ten problém nikde nevyriešil. Takže tí z nás mimo vojnovej zóny potrebujú na konflikte pracovať. Potrebujeme vedieť, že projikujeme naše vlastné nespracované konflikty na Palestíncov a Izraelčanov, a potrebujeme im namiesto toho poslať dobré pocity. Potrebujeme si spomenúť, ako sme sami boli zraňovaní a bití, a ako začíname zraňovať a oplácať to tiež bitím, uvedomiť si to a neprojikovať to na nich. To by bol veľký začiatok, a veľa vecí by z toho nasledovalo automaticky.

Všetci z nás sú zapojení do každej vojny, aj keď je to malá vojna ďaleko od nás, a všetci sme zapojení do mierového procesu.

Musíme riešiť problémy Palestínčanov a Izralelčanov v našom vlastnom domove.  Na blízkom východe je to konflikt, ktorý je sčasti náboženský a kultúrny. Musíme premýšľať nad tým: Ako sme nebrali naše najhlbšie presvedčenia vážne? V čo skutočne veríme? A prenášame toto presvedčenie v činy? Takto môžeme prispieť k mieru.

Originál článku je na adrese: www.aamindell.net

Preklad: Andrej Jeleník