Reflexia zo seminára:

 

Navigácia v živote

Urobiť zmenu alebo zostať v utrpení?

Ivan Verny, 5-7. máj 2006, Sv. Jur

 

a zo sprievodných podujatí

 

Na Ivanov seminár som sa rozhodla ísť viac kvôli nemu, než kvôli téme samotnej. Mám Ivana v úcte pre jeho spôsob poctivosti a rada pre jeho špeciálny šarm. Tiež som ho dlho nevidela, prišla som sa napiť z jeho pohára. Až na seminári som si naozaj uvedomila, že téma sa ma  bytostne týka.  Možno práve preto, že niektoré svoje utrpenia ešte stále znášam tak statočne, že už ani o nich neviem...

 

Víkend uplynul pokojne. Prišlo veľa ľudí. Staré a nové tváre. To je na seminároch príjemné. Noví ľudia prinášajú sviežu zvedavosť a dychtivosť. Starí ľudia potešenie z kontinuity. Dostalo sa mi veľa podpory a bezpečia.

 

Ivan ponúkol pohľad na zmenu ako výpravu do neznámej ďalekej krajiny. To čo som ja na výprave opäť objavila, bolo množstvo sebapodporných zručností a veľký dôraz na rozvíjanie vnútornej seba-úcty-lásky-vedomia-....  Čo vytvorilo bezpečnú atmosféru podporujúcu seba-rozvoj.

 

Ak trpím, váham a bojím sa, je najdôležitejšie dokázať sama seba účinne podporovať.  Uvedomila som si, že človeku, ktorý trpí, často hovoríme – „Zmeň to, urob to už konečne!“ Naliehame a tlačíme naňho netrpezlivo rozhorčení. „Vyber si jedno z riešení a nájdi prvý krok, alebo si odpusti, že pokračuješ ako doteraz.“ mi v tejto súvislosti znelo láskavo a veľmi tolerantne. A ešte som našla hlbokú radosť: „uznanie  a oslava dosiahnutých výsledkov“ ako súčasť cesty do neznáma. Zamyslela som sa aj nad prácou v strede na časovej osi – uvedomila som si, že by som chcela za sebou vidieť viac tortičiek popri úlohách, keď sa obzriem späť.

A tiež sa mi páčil súlad Ivanovho spôsobu práce s posolstvom, ktoré si odnášam: sebapodporujúci osobný životný štýl je kľúčom k novým svetom.

 

Myslím hlavne na tých, ktorí na seminári neboli, dúfam, že táto osobná škica zo semináru im bude malou inšpiráciou a povzbudením na cestu.

 

 

Stretnutie direktória

 

Organizátori sa tvárili záhadne, naznačovali, že to bude obrad, neprístupný pre verejnosť, teda nečlenov direktória. Vonku bolo zima a pršalo, bola už tma, iba vďaka Jane som si mohla na posteli v jej izbe zdriemnuť, kým sa všetci stretneme po obrade. Ďakujem Ti Jana. Keď som po uplynutí patričnej doby vošla do miestnosti kde sa obrad konal, bola tam zvláštna tichá atmosféra a všetci mi pripadali spojení akýmsi tichým mierom. Zároveň som mala pocit, že sa ma netýka. Možno som predsa len prišla privčas a obrad ešte pokračoval?

 

Ale samozrejme – nebola som nikdy členom direktória, chápem. Ibaže ma napadá, že bezo mňa a ostatných členov POPI by direktórium stratilo zmysel. Kamaráti, s ktorými som trávila tri roky výcviku a volila som ich do direktória sa stali inou kastou. Bolo to naozaj nevyhnutné? Netaktné zdôrazňovanie iného druhu intimity? Zotrelo to veľa spoločného, zdôraznilo to rozdiel. A ako budúci nádejní členovia budúcich direktórií  budú cítiť kontinuitu, keď sú oddelení už teraz?  Cítila som smútok. A ani príliš ďalších ľudí už neprišlo.

 

Kedysi som chodila na rôzne atraktívne podujatia a dostávala som na ruku umelohmotný náramok V.I.P. Spája sa mi s tým veľa mätúcich pocitov, nikdy som nemala ten samozrejmý pocit, že je to takto O.K. Teda pre mňa.

 

 

Valné zhromaždenie POPI

 

Trochu som meškala na začiatku, pretože som viedla rozhovor s Filipom. Rozhovor bol plný jeho jasného smerovania, vášne pre pohyb a tanec a mojej dychtivosti niečo z toho jeho bohatstva rozsiať v mojom blízkom okolí.

Preberali sa práve jednotlivé body stanov a zmeny v nich. Rozhodla som sa prinášať pohľad zákona, formálnych pravidiel a zvyklostí v neziskovej sfére v tejto oblasti, tak ako ich poznám. Teda nie veľmi dokonalo a svojim zápalistým spôsobom. Zamyslela som sa nad duchmi, ktorí sa objavovali. Boris mal dojem, že nedôvery, podozrievavosti či striktnej štruktúry? A mne sa zase zdal byť prítomný duch nejasných pravidiel. Zmeny sme odhlasovali ako najlepšie sme vedeli. Zvolili sme nových členov direktória ako najlepšie sme vedeli. Bolo nás zopár. Napadlo ma, že to môže byť problém. Chýbal mi tu duch Filipa.

 

Andrea Beňušková