AKO SA MENÍME

Hranice, vedomie a identita1. Julie Diamond

Zmena sa často prirovnáva k ceste. Nadšenie z toho, že ideme na nové miesto je zmiernené neistotou a obavou z neznámeho. V neznámej oblasti sa môžeme stratiť, stratiť peňaženku alebo zmeškať let. Môže nám začať byť smutno. Keď sa náš bežný spôsob videnia sveta a nás samých stretne s niečím novým a zložitým, naša osobnosť sa rozdelí a je v konflikte s tým, či a akým spôsobom pokračovať. Táto skúsenosť sa nazýva "hranica", rozmedzie medzi každodenným ja a tým neznámym.

Čo je na hranici?

Hranica je miesto stretnutia každodennej identity a neznámych skúseností, emócií a častí našej identity. Hranice sú tiež dynamické momenty prechodu, keď známy spôsob chápania seba samého sa preruší a transformuje niečím novým. Každodenné vedomie spôsobuje, že tento druh konfliktu identity je nevyhnutný. Naša myseľ sa selektívne sústredí na určité ciele a úlohy, pocity a zážitky, a nie na iné. Keď do každodenného povedomia vstúpia nové zážitky, stanú sa centrálnejšie, učiniac iné zážitky periférnejšími a vytvoriac nové hranice.

Hranice sú medzné podmienky, parametre, ktoré nás limitujú a definujú. Stretnutie s hranicou je ako tvorba umenia: súhra medzi sebaovládaním a kreativitou. Umelcove plátno stanovuje hranice dvojrozmernosti. Spisovateľ je obmedzený limitmi verbálneho vyjadrovania, sochár vlastnosťami hliny alebo kameňa. A predsa sú tieto mediá tiež prostriedkami pre inováciu a kreativitu. Podobne je hranica limitujúca a zároveň aj kreatívna. Zadržiava nás, ale z interakcie s našimi limitmi môže vzniknúť jedinečné vyjadrenie.

Hranica je tiež úrodnou pôdou pre učenie a rast. Prináša stretnutia s osobnou históriou, vnútornými kritikmi, strachom a inými výzvami. Hranice odhaľujú hlboko uložené názory o živote, smrti a zmene a podnecujú sebareflexívne otázky ako napr.: "Ako sa vzťahujem k tomu neznámemu v sebe samom a v iných?" "Čo zisťujem o sebe, keď som konfrontovaný s limitmi toho, čo viem?" "Kto skutočne som, keď si odmyslím moje opory a návyky?"

Zameriavanie sa na neznáme zostruje vnímavosť. Stávame sa bdelí a ostražití ako lovec. Hranice tiež pomáhajú vyvíjať ľahkosť a flexibilitu, cvičenie pripravenosti a otvorenosti voči neznámemu a neočakávanému. Rast a učenie sa dejú na hranici. V biologických systémoch sa vyvíjajú len tie systémy, ktorým sa darí na hraniciach. Živé systémy prosperujú a učia sa najviac ´na hranici chaosu´, medzi poriadkom a chaosom. Keď sa v komplexných, adaptívnych systémoch systém blíži k chaosu, spomaľuje sa. To je bod, kde sa zbiehajú vplyvy a výbery, čo sa nazýva ´priestor fázového prechodu´, matematický termín na vyjadrenie prechodu od jedného stavu k druhému, ako plyn na vodu. Kreativita a inovácia majú najlepšiu šancu vynoriť sa presne v bode najväčšieho napätia a zjavne nezlúčiteľných rozdielov. Najviac zdravia získavame z nestálosti hranice.

Ako sa tvoria hranice?

Ako Freud zdôraznil pred vyše dvesto rokmi, niektoré hranice sa tvoria odmietaním alebo potláčaním častí nás, našich emócií a spomienok. Často je to kvôli rodinným a kultúrnym presvedčeniam alebo predchádzajúcim negatívnym skúsenostiam. Hranicu zažívame ako silné emócie a v správaní ako nervozitu, rozpačitosť, chichúňanie sa alebo zamŕzanie. Tento druh hranice sa dá počuť v spôsobe, akým ľudia hovoria o sebe: "Ó, nikdy by som to neurobil! To je príšerné, nafúkané, zraňujúce, hlúpe..." alebo " Ak by som to urobil, bol by som ..."

Ale hranice nie sú tvorené len potláčaním alebo ignorovaním vecí. Niekedy máme hranicu voči niečomu jednoducho preto, že je to neznáme. Napríklad keď sme postavení pred nové jedlo, môžeme sa s odporom odtiahnuť. Zľakneme sa neznámeho, aj keď hoci len na sekundu. Stretnutie s niečím novým v nás je ako pozerať sa na neupravený sneh. Nieje tam žiadna cesta, žiadny model alebo predošlá skúsenosť, na ktorú by sa dalo spoľahnúť. Tento typ hranice je charakterizovaný prázdnotou, všeobecným strachom z neznámeho alebo tranzovým správaním.

Hranice môžu byť rozsiahle konflikty medzi časťami našej identity a môžu to byť aj malé, chvíľkové vzdory a váhania. Napríklad keď si začneme uvedomovať emóciu, konflikt alebo niečo nepríjemné, narazíme na "mikrohranicu", vzdor sústrediť sa na to, čo je potenciálne rušivé. Nechceme hovoriť o určitých veciach, vyblokovávame veci, staviame sa do obrany, zmeníme tému alebo si získame väčší odstup. Už presunutie našej pozornosti na neznáme alebo zložité veci provokuje hranicu.

Hranice sú aj rozsiahle konflikty identity, rozpory medzi starými a novými vzorcami myslenia, spôsobmi sebaidentifikácie, našimi svetonázormi. Manévrovanie s týmito "makrohranicami" môže trvať mesiace alebo roky, ako rozširujeme svoj pocit vlastného ja, aby sme zahrnuli predtým marginalizované časti a zážitky.

Hranice a vedomie

Zmena je opakujúca sa a cyklická. Zmena vzorov, správania alebo identít je ako otáčanie zaoceánskeho parníka. Zmeniť existenciu zvyku trvá dlho. Ale opakujúca sa kvalita zmeny je tiež dôležitá. Na hranicu neprídeme rovnakou cestou dvakrát: vždy, keď sa k nej priblížime, získame nové informácie a perspektívy o sebe samých.

Ako sa meníme, závisí od toho, ako posudzujeme hranicu. Zmena je uvedomovací process. Z bežného uhla pohľadu sa hranice javia ako vonkajšie prekážky: niekto stojaci nám v ceste, nedostatok času, energie alebo peňazí, kritický partner, šéf alebo rodič. Z tohto uhla pohľadu sú to konkrétne dôvody alebo materiálne okolnosti, ktoré nám zabraňujú žiť život určitým spôsobom alebo napĺňať určité túžby alebo ciele.

Niekedy potrebujeme len podporu, zdroje alebo informácie, aby sme sa dostali cez tú prekážku. Inokedy vonkajšia pomoc nestačí. Nemôžeme sa zmeniť, pretože naše vnútorné zážitky zodpovedajú vonkajšej prekážke a zosiľujú ju. Kritický partner je problémom preto, lebo zrkadlí vnútorný kritický hlas. Eleanor Rooseveltová to vyjadrila stručne: "Nikto vás nemôže urobiť menejcenným bez vášho súhlasu." Zmena správania alebo ovplyvnenie vonkajšej prekážky zahŕňa prácu s vnútornými postojmi, pocitmi alebo minulými zážitkami. Často je to tak, že konfrontovať sa s vonkajšou prekážkou je menej náročné než čeliť pocitom, obavám, pochybnostiam o sebe, a vnútorným kritikám, ktoré sa nakopia vo vnútri. Vnútorná dráma spôsobuje, že vonkajšiu prekážku pociťujeme ako neprekonateľnú.

Nie každá bitka sa dá vybojovať priamo. Keď sa na to pozrieme z iného uhla pohľadu, "tamtá" prekážka sa tvorí egom alebo bežným zmýšľaním, ktoré sa drží svojej obmedzenej identity. Čo robí z prekážky hranicu je to, že sa jej staviame na odpor. Hranice tvoríme marginalizovaním neznámeho. Teda ak sa otvoríme neznámemu, keď plávame s tým, čo sa deje, nieje tam hranica. Tento postoj nám môže byť známy ako pocit mieru, zhody alebo relaxácie, ktoré nachádzame prostredníctvom meditácie alebo v iných zmenených stavoch vedomia. Napríklad byť zamilovaný môže vytvoriť takýto stav mysle. Odstránime zábrany, otvoríme sa a cítime sa so všetkým v pohode. Aj keď sa objaví niečo náročné alebo zložité, naše rozšírené vedomie a všeobjímajúci postoj redukuje pocit obtiažnosti. Tento postoj je metódou pre prácu s prekážkami a úskaliami. Skôr než by sme sa konfrontovali alebo bojovali s prekážkou alebo s našimi postojmi, môžeme si našu cestu vpred vysnívať.

Tieto odlišné uhly pohľadu na hranice odrážajú modely a metódy, ktoré používame na osobnú zmenu. Prvý spôsob videnia hraníc ako vonkajšej prekážky, ktorú treba prekonať, vyžaduje informácie, podporu, zdroje, motiváciu a inšpiráciu. Druhý uhol pohľadu na hranice vyžaduje sebareflexiu a objavovanie, ako nás brzdia systémy toho, v čo veríme. Nato, aby sme zmenili alebo prekonali ťažkú situáciu, musíme konfrontovať staré modely identity a objaviť nové modely, buď vnútorné figúry alebo vonkajšie rolové modely, ktoré nám môžu ukázať správanie a postoje, ktoré môžeme napodobniť. Takýto proces zmeny si vyžaduje aj obetu, vzdanie sa starých vzorov, identít a obáv. Posledný typ procesu zmeny je užitočný pre kreativitu a riešenie problému a nachádza sa aj v duchovných praktikách - nachádzanie a tvorba stavu mysle, ktorá zahŕňa všetky možnosti. Jeho metódy zahŕňajú nachádzanie novej identity alebo správania, ktoré sú už v nás, a učenie sa ako sprístupniť nové perspektívy s využitím snívania, imaginácie, intuície a nezainteresovanosti. Tieto metódy vyžadujú skôr vysnívanie riešenia než pracovanie na ňom.

Väčšina metód zmeny obsahuje jeden, možno dva z týchto prístupov. Paradigma procesovej práce chápe všetky tri spôsoby uvedomovania si hraníc ako prepojené. Všetky tri sú súčasťou práce s hranicou: hranica je vonkajší problém, vnútorný postoj a vôbec žiadny problém. Okrem toho je potrebný prístup určený na základe procesu jednotlivca. Nájsť správnu metódu na zmenu je záležitosťou všímania si spätnej väzby a nasledovania signálov pre určenie, ktorý je v danej chvíli ten najudržateľnejší.

Prípadová štúdia: Práca s hranicami a životná zmena

Táto prípadová štúdia predstavuje dve stretnutia medzi terapeutom a klientom na tú istú tému a ilustruje dva odlišné prístupy k zdolávaniu hranice. Na prvom stretnutí pracujú na tom, ako vonkajšia ťažkosť zrkadlí vnútorný postoj a na druhom stretnutí zisťujú, ako je budúci stav prítomný v klientových signáloch. Všimnite si, ako sa v klientových neverbálnych signáloch dá predvídať typ hranice a spôsob, ako s ňou pracovať.

Terapeut Milo pracuje so svojím klientom Hafezom. Hafez prišiel k Milovi pred šiestimi mesiacmi kvôli depresii. Keď preberali jeho depresiu, Hafez pripustil že sa so svojou manželkou cítil unudený a frustrovaný. Hafez hovorí, že je šťastne ženatý, má dve dospievajúce deti, s ktorými rád trávi čas. Je podnikateľom, podnikať začal ako mladý muž, jeho spoločnosť je teraz úspešná a zamestnáva vyše 150 ľudí. Napriek tomu, že Hafez je pyšný na svoje úspechy, cíti sa nenaplnený a prázdny, nespojený s niečím zmysluplným.

Keď bol Hafez dieťaťom, imigroval so svojou rodinou z Iránu do Spojených štátov. Jeho otec pracoval v potravinách a nasporil na malý obchod v blízkosti centra mesta. Hafez pracoval každý deň po škole a cez víkendy, pomáhal otcovi od svojich 10-tich rokov do skončenia školy. Život bol pre rodinu imigrantov ťažký a Hafez bol seriózny mladý muž, ktorý bral svoje rodinné povinnosti vážne. Tento postoj bol posilnený jeho kultúrnym prostredím, ktoré zdôrazňovalo synovskú povinnosť nad individuálne potreby. Hafez prišiel do Ameriky na začiatku šesťdesiatych rokov, práve keď sa začalo hnutie za ľudské práva a vyrástol inšpirovaný bojmi a hrdinstvom Afrických Američanov. Pamätá si, ako sedel ohromený pred televízorom, sledujúc prejav Martina Luthera Kinga, fascinovaný jeho búrlivým rečníckym umením. Túžil po tom, aby bol schopný takto hovoriť, byť aktívnejší v politike a byť schopný ovplyvniť zmenu. Obzvlášť sa angažoval v záležitostiach imigrácie a rôznorodosti. Ako rástol, sníval o tom, že pôjde na právnickú školu, ale vedel, že to nie je v súlade s jeho povinnosťou podporovať rodinu: rodinu z ktorej pochádzal a neskôr manželku a deti.

Ako Milo a Hafez skúmali jeho depresiu, vyšiel najavo príbeh jeho detstva a jeho záľuba v politike. Na tomto stretnutí sa Milo opýtal Hafeza, či niekedy uvažoval o tom, že by išiel znova do školy a získal právnický titul. Hafez je z tejto myšlienky šokovaný. Tá možnosť sa zdá nereálna. Má manželku, dve deti takmer na vysokej škole a prácu na plný úväzok. Domnieva sa, že nemá ani dosť času, ani peňazí na to, aby išiel študovať právo.

Prvé stretnutie: Prekážka ako postoj

HAFEZ: Pamätám sa, keď som bol malý, ako som si prial, aby som dokázal pomôcť zmeniť veci pre ďalších imigrantov. Možno že stačí že mám deti, zamestnancov a hádam toto mení život ľudí. Ako dospievajúci som chcel ísť na právnickú školu. Ale nemal som peniaze, moja rodina nemala peniaze, neviem... jeho hlas sa vytráca, jemne slabne a on pozerá dole a vzdychá.

MILO: Myslel si už niekedy na to, že by si išiel na právnickú školu teraz? Si finančne zabezpečený, tvoje deti dospievajú a lepšie sa dokážu o seba postarať.

HAFEZ: Vtipkujete? To je pravda, teraz mám peniaze, ale kto má čas ísť späť do školy? Teda kto kedy počul o 47-ročnom mužovi, aby chodil do školy? Každý tam bude vo veku mojich detí!

"Vek" sa javí ako prekážka.

MILO: No, ja si nemyslím, že je to také neobyčajné. Stále viac ľudí v zrelom veku sa vracia do školy. Myslím, že existujú dokonca podporné skupiny pre študentov v zrelom veku.

HAFEZ: Vyzerá skľúčene. No, aj tak si myslím, že by som tam asi nezapadol. Veď kto by chcel byť nakvartýrovaný s hŕstkou starých ľudí. Aj keby som sa tam dostal, cítil by som sa izolovaný kvôli môjmu veku.

Prekážka "vysokého veku" je nastavenie mysle či postoj, keď sa niekto cíti starý, depresívny a beznájdejný. "Starí ľudia" sú v jeho signáloch, v jeho tone hlasu, skľúčenom vzhľade a rýchlom vzdávaní sa.

MILO: Žmurká a usmieva sa. Hej, ste ozajstný veterán. V relatívne pokročilom veku. Už žiadna šťava vo vás nie je, kamoš. A toľké čítanie kníh! To by bolo príliš veľa pre váš slabnúci zrak. A aj tak si nie som dosť istý, či by vaše artritické kosti zvládli všetko to sedenie. Prečo na to rovno nezabudnete, nenájdete si nejakú záľubu a nepočkáte si na dôchodok. Veď už je to len 15 rokov. Šetrite si energiu na krížovky a shuffleboard (hra).

MILOVO žmurkanie a úsmev naznačuje, že žartuje. To je paradoxná či zakazujúca intervencia na hranici. MILO paradoxne reprezentuje a zosilňuje postoj "starých ľudí", aby bol zreteľnejší. Pokúša sa Hafezovi ukázať, ako je práve teraz on tým "starým človekom" vo svojom postoji a ako sa ľahko vzdáva a opúšťa svoje sny.

HAFEZ: Smeje sa. Nie som až taký starý! Dobre, chápem. Ale čo keď tam pôjdem a nebude sa mi to páčiť? Alebo zlyhám?

Tu je zasa prekážka vysokého veku ako postoja. Zlyhanie sa zdá byť prekážkou. "Mladý" postoj by sa nedal zastrašiť obavou zo zlyhania.

MILO: Aké zlyhanie? Ak sa zapíšete a dáte zo seba všetko, aj keby ste prepadli, išli ste za svojím snom.

HAFEZ: pozerá sa vážne na MILA. Vážne si myslíte, že by som to zvládol?

Hafez začína kúsok prekračovať hranicu, ale potreba podpory je stále súčasťou hranice. Naozaj by mohol zlyhať, ale podstatou jeho procesu nie je nutne uspieť, ale ísť za svojím snom.

MILO: Nie, nemyslím si, že to zvládnete.

Hafez vyzerá zmätene.

MILO: A ani si nemyslím, že to nezvládnete. Nerozmýšľam v pojmoch úspechu alebo neúspechu. Pre mňa to nie je dôležité. Zaujímate sa o právnickú školu, lebo si myslíte, že budete úspešný alebo preto, že máte zanietenie pre sociálnu spravodlivosť?

Hafez pomaly prikyvuje, počúva sústredene, čo MILO hovorí.

MILO: Možno zlyháte, ale aspoň ste išli za svojím celoživotným snom. To je forma úspechu sama osebe.

Peniaze a čas sa zdajú byť len problémom kvôli Hafezovej hranici. Vnútorný postoj alebo hranica identity tvorí podobu vonkajšej prekážky ("príliš starý").

Druhé stretnutie: Snívanie ďalšieho riešenia

Nasledujúci týždeň príde Hafez znova a povie Milovi, že zavolal na univerzitu a spýtal sa na zápis na právnickú školu. Dokonca sa stretol s riaditeľom pre prijímanie, začal si prezerať požiadavky na prijatie a našiel prípravný kurz na prijímačky na právnickú školu. Ale na stretnutie prichádza zdrvený a depresívny.

HAFEZ: Nuž, urobil som prvé kroky, ale cítim sa nanič. Moja manželka ma veľmi podporuje, ale môj brat si myslí, že strácam rozum a môj účtovník si myslí, že mám krízu stredného veku. Navrhol mi, aby som si kúpil červený športiak a dostal sa z toho. Skľúčene sa zasmeje.

HAFEZ: Nezdá sa vám to hlúpe? Vzdychne si. Vyzerá sa to celé tak zložito. Tri roky sú dlhá doba. A moja rodina... Znova si vzdychne, pozerá dole a kýve hlavou. Mal som konať, keď som bol mladší. Cítim sa teraz taký vzdialený od toho sna. Tak veľa sa toho stalo. A svet sa veľmi zmenil.

Jeho nedostatok energie by mohol byť bezradnosťou, alebo by to mohol byť signál nepribližovať sa k hranici priamo alebo energeticky. Slová, ktoré používa, asociujú sny a snenie, vzdialený čas a miesta. Hovorí o minulosti a o sne "byť právnikom". Tieto signály ukazujú, že jemu vlastnou a vhodnou metódou na tomto stretnutí je prekĺznuť poza hranicu a pocit konfliktu pomocou minulosti s využitím jeho snenia a imaginácie. Keďže sen je tým, čo ho tlačí vpred, možno je tiež metódou, ako pracovať na jeho depresii.

MILO: Hmm, právnik, ktorým ste sa mali stať... kto to bol? Kým bol predtým, než ste sa ho vzdali?

MILO hľadá sen, esenciu či kvalitu "právnickosti".

HAFEZ: Právnik? Hmm. Zatvorí oči a na chvíľu premýšľa. Pomaly prikyvuje, akoby si na niečo spomenul. Pamätám si, ako som sledoval Martina Luthera Kinga ml. v televízii. Keď Hafez hovorí, jeho telesný postoj sa mení. Sedí vzpriamene a jeho hlas je silnejší. King bol taký vášnivý rečník. Boli ste ním jednoducho fascinovaný.

MILO: Povedzte mi, čo bolo na ňom také fascinujúce, ako hovoril? Aj keď Milo nepochybne vie o Martinovi Lutherovi Kingovi mladšom, pýta sa Hafeza, aby sa dostal k "zmyslovo ukotvenej informácii", to znamená, k neverbálnym signálom a subjektívnym zážitkom reprezentujúcim aspekt Hafezovej identity, ktorá dokáže ísť dopredu a ktorú projikuje na Kinga.

HAFEZ: Keď som ho videl v televízii, mal takú ľahkosť, odvahu a vášeň, všetko naraz. Bol taký inšpirujúci a ja som si prial vidieť ho hovoriť naživo.

Odvaha, ľahkosť a vášeň, to je ono. Je to postoj, nájdený pri vsnívaní sa do kvality právnika. V tomto bode je podstatné identifikovanie sa a stelesnenie týchto kvalít, či už Hafez pôjde na právnickú školu alebo nie. Právnik je zároveň prostriedkom aj riešením problému. Aby sa Hafez stal právnikom, musí konať ako právnik, ktorým dúfa, že sa stane.

MILO: Úžasné, aký je to pocit vnútri byť taký odvážny a vášnivý? Milo má stále záujem skúmať túto kvalitu, nie ako aktivitu alebo "robenie", ale ako kvalitu a stav mysle. Pomáha Hafezovi identifikovať sa s pocitom a postojom, ktorý patrí k jeho identite.

HAFEZ: Na dlhú chvíľu sa odmlčí. Hmm, je to také zásadné, autentické. Ako centrovanosť alebo kľud. A má to neomylný smer a fokus. Keď si to predstavím, je to ako pohorie. Nič s tým nemôže pohnúť. Avšak nebojuje a nepoužíva veľkú námahu.

MILO: Hmm, predstavte si to. Dokážete to aj cítiť?

HAFEZ: Áno, je to úžasne pevné, ale bez námahy. Aj keď je to nehybné, je v tom ľahkosť.

Hafezov telesný postoj sa zmení a prispôsobí sa jeho slovného popisu. Sedí vzpriamene, pozerá priamo vpred. Jeho dych sa spomalil, a vyzerá trochu ťažký na stoličke. Taktiež rytmus jeho prejavu sa spomalil a jeho tón je nízky a pevný.

MILO: To je právnik! Teraz ho vidím. Ako pristupuje k ťažkostiam s peniazmi, časom a vstupným testom na právnickú školu?

HAFEZ: Usmieva sa. No, z tohto pohľadu je to všetko dosť smiešne. Myslím tým, že tento stav mysle je taký... neúprosný. Všetky tie starosti sú iba triviálne a malé. Potrasie hlavou, stále sa usmieva. Z tejto perspektívy hľadíte priamo na obzor a jednoducho kráčate krok za krokom. Ťažkosti, ktoré sa objavia, sú ako kamene na ceste. Určite nie sú dôvodom na zastavenie.

*****

Toto posledné stretnutie ukazuje silu snívania ponad hranicu. Nie je to priama konfrontácia s vnútorným postojom alebo s pocitom prekážky, ale skôr sa využívajú subtílne pocity, imaginácia a snívanie na to, aby sme našli cestu vpred. Nevieme to s istotou, ale môžeme sa domnievať, že keďže neverbálne signály jeho nového stavu mysle a neverbálne signály jeho depresie sú si také podobné (pomalé a ťažké pohyby, nízky a pokojný hlas, hlboké nádychy a vzdychanie), jeho depresia je vlastne pokusom ponoriť sa do svojho centrovaného a pokojného Ja. Skôr než prekážka je depresia protiváhou k jeho príliš svedomitej a praktickej každodennej identite. Ťahá ho dole, do seba samého, do jeho snov a na jeho cestu.

Tento typ práce s hranicami ukazuje, že budúcnosť je prítomná v signáloch samotného problému. V tomto zmysle neexistuje žiadna zmena identity, pretože všetko je už prítomné, len je to marginalizované. Práca s hranicami preto nieje ani tak o zmene toho, kým sme, ako o objavovaní a uvedomovaní si rozšíreného významu seba, ktoré je už v nás.

*****

Z originálu How We Change: Edges, Awareness and Identity, dostupného nawww.juliediamond.netpreložila Andrea Černotová a upravil Andrej Jeleník, február 2007

1 Toto je upravený prípad, prevzatý z knihy A Path Made By Walking: Process Work In Practice od Julie Diamond a Lee Spark Jones, Portland, alebo: Lao Tse Press, 2005.