POLE SNENIA

Rozhovor Stephana Bodiana s Arnoldom Mindellom

Stephan Bodian je bývalý redaktor časopisu Yoga Journal. Tento článok sa pôvodne objavil v čísle Marec/Apríl 1990 časopisu Yoga Journal. Preklad: Anna Kmecová, september 2009. Korektúry: Andrej Jeleník, október 2009

Keď som pred niekoľkými rokmi prvýkrát stretol jungiánskeho analytika Arnolda Mindella, pomyslel som si, že bude zrejme trocha strelený. Kým som sa s ním pri čaji pokúšal urobiť interview, preskakoval z jednej témy na druhú, až hurónsky nahlas sa smial, pýtal sa ma znepokojujúce otázky a i celkovo sa odmietal správať ako je to obvyklé pri interview s celebritami. No aj tak, nebola to tá jeho bujará veselosť, ktorá vo mne zbúrala všetky zábrany, ale jeho vrelosť, úprimná až detinská náklonnosť. Tento divný chlapík sa správal akoby ma odjakživa poznal. Žeby som bol v prítomnosti nejakého osvieteného sufijského blázna?

Ako som s ním počas rokov strávil nejaký ten čas, začal som oceňovať spôsob (a múdrosť) Mindellovej bláznivosti. Faktom je, že je psychológom s ozaj veľkým kreditom, vrátane jeho skúsenosti tréningového analytika na Jungovom inštitúte v Zürichu. Je tiež autorom mnohých kníh a zakladateľom výcvikového centra- Výskumná spoločnosť proces-orientovanej psychológie. Jungovo chápanie nevedomých procesov obohatil konceptom "snového tela"- nevedomia ako aktívneho činiteľa sústavne sa prejavujúceho v našich životoch.

Skôr než zdroj archetypov, ako to navrhoval Jung, je podľa Mindella nevedomie či snové telo,, dynamické, plynulé kontinuum, z ktorého sú archetypy iba "útržkami".

Sny, symptómy, vzťahy, náhody, zmenené stavy vedomia- to všetko je vyjadrením snového tela v akcii.

Ale predovšetkým, Mindell vyvinul komplexnú metodiku odhaľujúcu hlbší význam telesných procesov ako sú pocity, bolesť, bežné gestá či dokonca chronické ochorenia. Zatiaľ čo niektoré terapie alebo meditačné techniky sa pokúšajú eliminovať alebo ignorovať procesy, obzvlášť tie, ktoré sú považované za negatívne či nežiaduce, Mindellov prístup je amplifikovať a nasledovať ich, dokiaľ nevyjavia svoj skrytý obsah. Táto jeho viera v skrytý význam vecí mu dodala odvahu úspešne pracovať so situáciami a stavmi mysle, ktoré by väčšina terapeutov považovala za nezvládnuteľné, zahŕňajúc napäté medziľudské konflikty, násilné nepokoje, katatónie, dokonca mentálnu retardáciu a kómu. Dve z jeho kníh- Kóma, kľúč ku prebudeniu (Shambhala) a Tiene mesta: Psychologické intervencie v psychiatrii (Routledge)- sa venujú práve týmto netradičným prípadom, s ktorými sa stretol pri svojej práci.

Tento nízky, šľachovitý muž s nezbedným úsmevom prináša do klientových procesov energiu a citlivú pozornosť majstra bojových umení, zvedavosť vedca a empatiu blízkeho priateľa. Nedávno, počas jednej demonštrácie, som pozoroval, ako obratne previedol jednu ženu od rozprávania o jej symptómoch- časté mimovoľné pomočovanie- cez sériu interaktívnych, tanečných pohybov k vizionárskemu zážitku, a to za čas sotva 20 minút! Zatiaľ čo podľa Mindella väčšina z nás zo západného sveta potlačila vrodenú tendenciu vyjadrovať sa pohybom, jeho práca s klientmi prechádza často od slov k pohybovému vyjadreniu. Riaditelia presláveného Esalneského inštitútu v Kalifornii boli takí nadchnutí proces-orientovanou psychoterapiou, že si povolali Mindella učiť túto metódu ich zamestnancov.

Príbeh Mindellovej iniciácie do sveta Jungiánskej psychológie znie skoro ako kapitola z jeho kníh o fenoméne snového tela. Po štúdiu jazykov a vied na univerzite, Mindell, pôvodom zo štátu New York, robil diplomovú prácu z fyziky na M.I.T (Massachusetts Institute of Technology) a potom sa presunul do Zürichu na doktorandské štúdium. Čoskoro sa mu však fyzika začala javiť "príliš suchá" a keď sa mu začali snívať "divoké sny", spolužiak ho odkázal k "starej čarodejnici" Zürichu. Nebol to nikto iný, než práve Marie-Louise von Franz-expertka na výklad snov patriaca k jedným z najpoprednejších Jungových nasledovníkov. Krátko pred tým zomrel Jung, ktorý na smrteľnej posteli oznámil, že ďalším krokom Jungiánskej psychológie by malo byť preskúmanie jej spojenia s fyzikou!

Mindell spoločne s von Franz skúmali problém synchronicity a Mindell namiesto titulu z fyziky skončil s doktorátom zo psychológie a diplomom analytickej psychológie z Jungovho inštitútu. Hoci bol fascinovaný Jungovou náukou (a stále upozorňuje ľudí, že jeho práca je len pokračovaním Jungovej), obohatil ju svojím vedeckým pohľadom na detail a potrebou vnesenia konkrétnych dôkazov pre porozumenie terapeutickým procesom. "Len rozprávanie o nevedomí pre mňa nebolo zaujímavé," hovorí. " Musel som vidieť, ako funguje u skutočných, žijúcich ľudí. Takto som sa nakoniec dostal k práci s telom. Chcel som vidieť, ako sny žijú v telách." Obzvlášť práca s nevyliečiteľne chorými pacientmi "ma uviedla do úrovní neverbálnej komunikácie, ktorej význam a dôležitosť by som bol ináč prehliadol."

Podobne ako Taoistickí filozofi, na ktorých rád odkazuje, Mindell verí, že to, čo sa nám deje v každom momente, je presne to, čo sa malo udiať. Našou úlohou je naučiť sa nasledovať tento proces ako sa rozvíja, čo nám pomôže odhaliť jeho hlbší zmysel. Napríklad, telesný symptóm nás môže prinútiť zaoberať sa problémami vo vzťahu, spojiť nás s mytologickými postavami, rozriešiť staré detské sny, alebo nás doviezť k hlbokým meditatívnym stavom. "Myslím si, že robíme v podstate to, o čo sa pokúšajú rôzne spirituálne praktiky," tvrdí Mindell. " Kedysi dávnejšie som mal sen, v ktorom Budha povedal, že ak by procesová práca bola dostupná v jeho časoch, bol by ju použil, pretože je "rýchlikom" do toho istého cieľa.

Či už procesová práca vedie k osvieteniu alebo nie, je to bez pochýb mocný terapeutický prístup, ktorého teoretický základ má viac spoločného so svetovými duchovnými tradíciami než s bežnou západnou psychológiou. V nasledujúcom rozhovore vedenom pri dvoch odlišných prípadoch v konferenčnej miestnosti Arny Mindell diskutuje o filozofii a praxi process-orientovanej psychológie.

STEPHAN: Arny, ako Jungiánsky analytik si vo svojej práci objavil, že nevedomie, "snové telo", sa manifestuje nielen cez sny, ale tiež cez iné kanály. Môžeš nám trochu porozprávať o týchto veciach a o tom, čo znamenajú?

ARNOLD: Keď rozprávaš o nevedomí prejavujúcom sa prostredníctvom snov, ja si to predstavujem tak, že nevedomie samo je snovým procesom, je prúdom alebo riekou. Sny sú iba rýchlymi zábermi, útržkami tejto rieky. Čo ma však začalo skutočne fascinovať bol snový proces v pozadí týchto snov.

STEPHAN: Zatiaľ čo tradiční Jungiáni sú vo všeobecnosti upnutí na ten obraz.

ARNOLD: Áno. Mnoho Jungiánov sa díva na rieku a rozpráva o archetypoch, a potom začnú robiť tie zvláštne zábavné veci. Hovoria, "Takže, ak analyzujeme a interpretujeme jeden archetyp, má tendenciu vplávať do ďalšieho archetypu. Cestou do hĺbky sa vynorí celá zmes archetypov." To, čo v skutočnosti hovoria, je, že je tu prúdiaci alebo snový proces na dne toho všetkého.

Tento proces sa manifestuje rôznymi spôsobmi v závislosti na kanále, v ktorom ho vnímame. Jedným z kanálov je propriocepcia - cítite veci vo svojom tele ako teplotu, tlak, bolesť, zármutok, radosť, sexuálne podnety a iné veci, ktoré chcú vyjsť na povrch.

Alebo zažívate veci vo forme vizuálnej predstavivosti, vo forme sluchových fenoménov, ako sú zvuky, alebo vo forme pohybu- v spôsobe, akým si zaväzujem šnúrky na topánkach alebo v rôznych druhoch gest, alebo dokonca vo forme vzťahových procesov. Iní ľudia môžu účinkovať pre vás ako senzorické kanály, môžete zažiť seba v spôsoboch správania iných. A proces sa tiež manifestuje cez mimozmyslové alebo parapsychologické kanály: stromy robia veci, nebo na nás nalieha. Mohli by sme povedať, že toto je kanál Amerických Indiánov. Nevedomie má mnoho spôsobov ako sa prejaviť.

STEPHAN: Hovoríš, že ľudia v mojom živote sú časťou snového procesu. Čo tým máš na mysli?

ARNOLD: Myslím tým, že máme tendenciu "vysnívať" iných ľudí, aby sa správali ako naše snové postavy. To spôsobuje, že projikujeme časť nás na týchto ľudí, a tiež to spôsobuje, že si ich vyberáme ako partnerov, aby sme s nimi mohli tieto veci riešiť. Keď poviem, "Ten a ten cíti to alebo ono," mohol by som v skutočnosti povedať, že ja cítim to alebo ono, hoci som ešte neidentifikoval túto osobu ako kanál uvedomenia vo mne samotnom.

STEPHAN: Ako pracuješ s týmito rôznymi kanálmi? Napríklad, ak povedzme príde nejaká osoba, ktorá je utrápená veľmi krutým vnútorným kritikom, ktorý ju neustále prenasleduje.

ARNOLD: Predovšetkým, najdôležitejšia vec pri práci s ľuďmi je zručnosť, s ktorou využívaš ostatné zručnosti, nazývam to metazručnosť. To je pocit alebo postoj, ktorý máš k sebe a k druhým. Ak máš súcitný postoj, to samo o sebe vytvára to, čo robíš.

STEPHAN: Takže si vlastne nevyberieš jednoducho nejakú techniku, ktorú aplikuješ, ale radšej to prichádza z tvojho vnútra v kontexte lásky a starostlivosti o druhých.

ARNOLD: Správne. Ak máš súcitný prístup k ľuďom, automaticky si začneš všímať ich spätnú väzbu a reagovať na ňu. Niekto s tvrdým vnútorným kritikom môže začať rozprávaním, " Počujem svojho vnútorného kritika celý čas." Takže ja môžem povedať, " Chceš ho počúvať aj teraz?" Ak odpovie, "Nie, nenávidím ho. Počúvam ho celý čas", môžem zareagovať na jej negatívnu spätnú väzbu tým, že poviem, "Dobre, tak poďme rozprávať o niečom inom." Ak sa po chvíli vráti k svojej kritike, opäť jej navrhnem pustiť sa do toho. Ak mi dá v tomto bode pozitívnu spätnú väzbu, budem chvíľu počúvať jej vnútorného kritika pýtajúc sa, kto to je, či je to muž alebo žena, jej matka, manžel alebo šéf v práci atď.

Potom môže povedať, "Och, bolí ma žalúdok." Teraz prepla na proprioceptívny kanál. "Aké to je?" môžem sa opýtať. "Uf, je to zlé." povie a zatína pritom päsť. Takže sa zameriame na jej päsť, čo je kinestetickým alebo pohybovým vyjadrením toho istého procesu. Potom by som mohol zamplifikovať jej päsť tým, že ju požiadam aby napla biceps, natiahla krk a napla tvár. Zrazu povie, "Vyzerám teraz ako môj otec." "Ako vyzerá?" spýtam sa. "Ako ty!" V tomto bode by som asi povedal, "Môžme to trocha preskúmať? Musí sa to projikovať navonok? Naozaj ma kritizuješ? Myslím si, že ma len proste nemáš rada."

STEPHAN: Teraz ste vo vzťahovom kanáli.

ARNOLD: Presne tak. To je to, čo nazývam " vysnívaním", ktoré je výsledkom vzťahu. Potom sa musím ako terapeut pozrieť do svojho vnútra, aby som spozoroval, či časť mňa nie je naozaj ku nej kritická. Môže to tak byť, a v tom prípade ju potrebujem spoznať a rozprávať o tejto mojej časti. Môžme ísť rôznymi smermi, dokiaľ si tá osoba neuvedomí, že nie ja som ako jej otec, ale táto otcovi podobná časť je v nej.

STEPHAN: Musíš byť v týchto interakciách skutočne autentický a uvedomovať si všetky úrovne- čo sa odohráva v tebe, v klientovi a taktiež vo vašom okolí.

ARNOLD: Presne. Musím si byť vedomý celého tohto procesu, pretože ja som tiež jeho súčasťou.

STEPHAN: To, na čo sa teraz odvolávaš, je, ak sa nemýlim, to, čo nazývaš "snovým poľom", v ktorom ľudia a predmety získavajú kvality našich snových procesov.

ARNOLD: Áno. Vysnívavame si svet okolo nás, aby sa správal ako naše snové pole. Všetky tieto odlišné časti a role sú prítomné v každom z nás, i v okolí. Ak si niečo vysnívame, vyvoláme na povrch určitú časť, aby hrala úlohu v našom vlastnom vývojovom procese. Napríklad, ak mám nedostatok uvedomia o mojej nesmelej, plachej časti, môžem vysnívať teba, aby si reprezentoval túto moju časť, aby si vybalansoval túto moju jednostrannosť a ty môžeš vysnívať mňa, aby som ja vyjadroval tvoju odvážnu časť. Potom začneme zažívať jeden druhého ako snové postavy, ako protiklady nás samých. Tým, ako sme jednostranní alebo neuvedomelí, konštelujeme naše snové polia.

STEPHAN: Nasledovníci Freuda by zrejme povedali, že sme "preniesli" určité kvality z našej matky alebo otca na niekoho iného. Jungiáni by hovorili o projekcii archetypu.

ARNOLD: Áno, to sú len rôzne spôsoby vyjadrenia tej istej veci, až na to, že niekedy sa veci dejú synchrónne, takže sa nedajú vysvetliť v poňatí jednoduchej projekcie. Tak napríklad, prisnije sa ti, že sa s tebou rozpráva obrovský vták a ďalší deň ideš po ulici a aj v skutočnosti sa ti po prvýkrát v živote stane, že narazíš na nejakého obrovského vtáka. To nie je niečo, o čom by si mohol hovoriť v poňatí jednoduchej projekcie. Svet sa naozaj niekedy správa, akoby bol nejakým senzorickým kanálom, alebo akoby bol časťou tvojho snového tela.

STEPHAN: Často tieto záležitosti považujeme za náhodu, hoci, ako tvrdíš, majú svoj zmysel.

ARNOLD: Áno. Ako vidíš, mnoho ľudí rozmýšľa ako fyzici. Veria, že nepredvídateľné záležitosti sú len zhodou okolností či náhodou. Ale psychológovia a duchovne založení ľudia si uvedomujú, že tieto nepredvídateľné veci resp. príhody, ktoré sa stanú iba raz, sú vo svojej podstate veľmi zmysluplné.

Napríklad, pracoval som raz s jednou ženou, ktorá mala ostré bolesti v pravej časti hrudníka. V tom čase bývala v Los Angeles a neskôr zistila, že práve v tom čase, keď mala tieto bolesti, jej sestra umierala v New Yorku na rakovinu prsníka. Nakoniec sa aj u nej v tom prsníku objavila rakovina. Takže aj jednorazové udalosti môžu byť veľmi dôležité.

STEPHAN: To, čo nám tu predkladáš, dosť korešponduje s východnou filozofiou. Napríklad, I Ching sa veľmi zaoberá jednorazovými udalosťami, ktoré sa dejú súbežne. Ideou toho je, že existuje významové pole a tie veci, ktoré sa dejú v tom istom momente, sú po významovej stránke nejako prepojené.

ARNOLD: Presne tak. Je to spôsob, akým sa svet správa ako kanál. V tom, čo hovorím, naozaj nie je nič nové. Tieto idei sú implicitné napríklad v Taoizme. Dalo by sa povedať, že sa pokúšam naučiť, ako Tao nasledovať, nie iba o ňom rozprávať. Každý z nás je vo svojom srdci Taoista. Každý by rád nasledoval prírodu, ale nemáme zatiaľ dostatočné nástroje na to, aby sme uviedli filozofiu do praxe. Na celom svete- tak trebárs nedávno sme pracovali v Africkej buši- ľudia vravia, že veria v ľudskú prirodzenosť. Ale hneď, ako niekto ochorie, radšej bojujú proti chorobe, než aby sa pokúsili nájsť význam alebo účel v jej pozadí. Myslím si, že len jednoducho ešte nevedia ako.

STEPHAN: Povedz nám niečo viac o tvojom videní procesovej práce ako istého druhu Taoizmu.

ARNOLD: Taoizmus pre mňa znamená byť si vedomý a nasledovať to, čo sa práve deje- úmyselne i neúmyselne, vedome i nevedome. Proces-orientovaná psychológia je jednoducho cestou, ako to uskutočniť.

STEPHAN: Väčšina z nás sa dokáže dostať do harmónie so svojimi vedomými procesmi, ale nezdá sa, že by sme mali nejaké nástroje na zharmonizovanie sa s našimi nevedomými procesmi. Process-orientovaná psychológia potom ponúka metódu, ako získať harmóniu s oboma procesmi- vedomým i nevedomým.

ARNOLD: To je pravda. Dokonca aj dnešní Taoisti celý čas napravujú svoje telo. Hovoria, že sa snažia dostať do Tao uvádzaním svojho tela do rovnováhy. Ale prečo byť v rovnováhe? Prečo sa nestať súčasťou Tao bez rovnováhy? V I Ching sú obsiahnuté konfliktné hexagramy rovnako ako stagnačné. Tao má momenty konfliktov rovnako ako momenty harmónie. Prečo by tu nemohli byť oba?

STEPHAN: Inými slovami povedané, prečo by sme nemohli dovoliť konfliktom, aby tu boli, pracovať s nimi, aké sú, dovoliť im prejaviť sa.

ARNOLD: To je pravda. Napadá mi napríklad prípad jednej ženy, ktorá prišla na náš seminár s prasknutým stavcom na chrbtici. Museli ju doniesť dovnútra, bola prakticky paralyzovaná. Zvažovala, ako by sme s ňou mohli pracovať. Povedali sme, "Poďme proste nasledovať prírodu. Cesta nám ukáže smer. Uvidíme, kam nás to zavedie." Začala nasledovať svoje bolesti a pracovať so svojím dýchaním a telom. Čoskoro sa začala spontánne pohybovať. Kým sa hýbala, povedala: "Čo mám robiť ďalej?" Odvetil som, "Nasleduj to, čo sa ti naozaj deje." Takže sledovala svoj dych a ako som zľahka zatlačil svojimi rukami na jej hrudník, zrazu povedala: "Cítim, akoby som sa hýbala nejakými zvláštnymi smermi. Povedal som, "Dobre, rob to." Pomáhal som jej svojimi rukami nasledovať jej telo tak, že som ho podporoval v smeroch, ktorými sa práve hýbala, pričom som sledoval jej telesné signály. Krátko na to, zo všetkých nemožných vecí, sa začala ohýbať tam a naspäť do pózy z jogy zvanej Most! Pre niekoho s prasknutým stavcom je to hotový zázrak. "Bolí to," povedala, "ale akosi cítim, že je to lepšie." Nevedel som, čo jej mám na to povedať, tak som navrhol, "Nasleduj to, čo cítiš, že je správne." Prestala s tým ohýbaním sa dozadu a nakoniec povedala, "Bože môj, som ukrižovaná a povznesená!" Začala plakať a mala nádherný náboženský zážitok. Zostala v ňom veľmi dlho a hlboko dýchala prehnutá dozadu v akomsi druhu polovičného mostíka. Potom sa ohla naspäť, normálne sa znova posadila a ďakovala mi.

"Pripomína Ti to nejaký tvoj detský sen?" opýtal som sa jej. Povedala, že prvá vec, na ktorú si spomína je, ako ju ľudia z UFO prišli povzniesť. Proces povznesenia sa jej pokúšal celé tie roky uskutočniť a manifestoval sa v jej chrbtici. To je príklad nasledovania Tao v prítomnom okamžiku.

STEPHAN: A čo jej chrbtica?

ARNOLD: Stav jej chrbtice sa náhle zlepšil. Dokázala sa posadiť bez pomoci a podpory, postavila sa, usmievala sa a chodila stále dookola. Celá žiarila. Stalo sa jej niečo dôležitejšie než to s bolesťou chrbtice. Neviem, či jej to takto aj potom vydržalo, ale nepovažujem to až za také dôležité ako samotné rozšírenie uvedomenia, ku ktorému naša práca smeruje. Nie je našou snahou ľudí liečiť.

STEPHAN: Ale neznamená "psychoterapeut" niekto, kto lieči dušu?" Aký koncept dávaš liečivému procesu?

ARNOLD: Slovo "liečiť" v sebe zahŕňa, že je niekto chorý. Nezvyknem už viac súhlasiť s touto metaforou. Ak ľudia trvajú na vnímaní seba, že sú chorí, oceňujem ich spôsob nazerania na vec a možno sa ich pokúsim vyliečiť, ale liečenie považujem za veľmi limitujúci koncept. Preferujem videnie choroby ako sna snažiaceho sa dostať do vedomia. Ak nejaká osoba hlbšie rozoberie túto skúsenosť, takmer nikdy to nie je choroba, ale nejaký intenzívny proces, ktorý sa pokúša udiať. Vietnamský budhistický učiteľ Thich Nhat Hanh hovorí, že ozajstné pochopenie prichádza z vstúpenia do prúdu rieky. Predchádzajúca vedomosť je blokom k pochopeniu. Ak si myslíš, že si chorý, je to fajn, ale je to blok k skutočnému pochopeniu. Kto vie, či si chorý? Kto vie, čo sa ti v skutočnosti deje?

STEPHAN: To, čo hovoríš, potom znamená, že napriek našim vlastným predstavám o tom, ako chceme, aby veci boli, pod tým všetkým je hlbší, univerzálnejší proces potrebujúci sa prejaviť- cez nás i cez svet. To je to, čo ty nazývaš "snovým telom".

ARNOLD: Áno, presne tak.

STEPHAN: Tiež by sme to mohli nazvať Tao alebo Boh. Všetko, čo potrebujeme, je naladiť sa na to.

ARNOLD: Áno. Naozaj v tom nie je nič iné . Niekedy mám z toho pocity viny, že nerobím niečo viac. Nemôžem uveriť, že všetky tieto neuveriteľné udalosti sa vynorili z ľudí ako výsledok toho mála čo robím. Ony len čakajú, aby sa udiali a všetko, čo potrebujeme robiť my, je trochu sa o nich postarať.

STEPHAN: To je bod, kde prichádza technika.

ARNOLD: Áno, ten know-how, to uvedomenie. Je to ako duchovná prax v zmysle, že všetko čo potrebuješ je uvedomovať si, čo sa deje a byť pripravený to skôr privítať než zamietnuť.

STEPHAN: To, čo robíš, znie ako čosi viac než len terapia. V pozadí toho všetkého je prítomná duchovná dimenzia.

ARNOLD: To áno. Duchovnou komponentou je viera v tok nášho vnímania. Koniec-koncov, čo iné by tu ešte mohlo byť? Naše vnemy sú jedinou realitou, ktorú poznáme. Ak veríme vnímaniu iných ľudí namiesto vlastného, zriekli sme sa seba a čoskoro tiež prestaneme mať sami seba radi. Ale ak si ceníme a vážime naše vnímanie a nasledujeme ho, môžeme sa nakoniec stať celistvými. To je dosť odlišné od toho, čo zvykneme robievať.

STEPHAN: V tom, čo hovoríš, vyzerá byť obsiahnutá kritika nielen konvenčnej západnej psychoterapie, ale i mnohých spritituálnych praktík. Mohol by si o tom porozprávať trochu viac?

ARNOLD: Väčšina tradičných duchovných praktík sú programy správania sa. Učia, ako sa správať určitým spôsobom a ako sa dívať na určité druhy vnímania ako na zlé alebo bezvýznamné. Tak napríklad, ak prežívaš bolesť, mal by si ju nechať odísť, alebo ignorovať. Avšak pokiaľ skutočne veríš vo svoje vnímanie, tak nepovieš, "To je len telo," ale radšej, "Toto je moje telo a ono ma bolí. Pozorujem v sebe tendenciu ignorovať svoju bolesť, ale nepomáha to. Možno je moje telo múdre. Možno má niečo, čo ma chce naučiť."

STEPHAN: Zatiaľ čo spirituálne praktiky nás môžu učiť povedať, "To je iba telo. To, čo je skutočne dôležité, je duch."

ARNOLD: Áno. Keď to robíš, tak tým vlastne takto nepriamo devalvuješ určitý kanál- v tomto prípade propriocepciu. Myslím si, že tí lepší učitelia i múdrejší študenti nerobia túto chybu. Ale ak nie si naučený ceniť si všetky druhy vnímania, duchovné praktiky potom nerobia to, čo tvrdia, že robia- a teda že ťa učia otvoriť sa a milovať celé ľudské bytie. V tomto nie je dostatok úprimnosti. Pri niektorých duchovných učiteľoch a skupinách môžeš cítiť, že časť teba je akceptovaná, ale celá ďalšia časť nie.

Tiež, pokiaľ si dobrý ekológ, tak musíš uvažovať, kde tvoje signály a procesy- časti teba dožadujúce sa prejaviť- idú, ak sa od nich dištancuješ alebo sa ich pustíš. Sme zvyknutí si myslieť, že negativita proste odišla do vesmíru, kde ju spracujú bohovia, alebo niečo podobné. My už teraz vieme, že svet je veľmi malý a negativita proste len tak nezmizne. Ide do tvojho tela, do menej poddajných procesov, možno do bunečných, metabolických alebo kancerogénnych procesov. Alebo to prejde na tvojho partnera, ktorý Ťa nenávidí. Alebo sa to presunie do nehody na rohu ulice alebo do kolektívu, kde to ty a ja pozbierame. Devalvovanie určitých procesov a nechanie ich proste odísť je ako vyhadzovanie odpadkov na ulicu. Niekto to nakoniec bude musieť upratať.

Duchovné praktiky rozprávajú veľa o súcite, ale tiež to znamená mať súcit so všetkými tvojimi vnemami, i s tými nešťastnými, znepokojujúcimi alebo smutnými a pokúsiť sa ich spracovať.

Tak napríklad, čo s tým, keď si naozaj nazlostený na svojho partnera? Keď sa správaš milo a predstieraš, že nie si nahnevaný, tvoj partner tak či tak pozbiera tú zlosť. Zatiaľ čo ak pracuješ so signálmi zlosti, môže ťa to cez ne preniesť niekam inam.

Mám na mysli teraz jednu konkrétnu dvojicu, s ktorou som nedávno pracoval. On stále spával s niekým iným a ona z toho zúrila, ale nič nepovedala. Keď sa spoločne usadili, jej oči boli doširoka otvorené, takže som jej povedal, " Keď otvoríš svoje oči tak ako teraz, čo to znamená?

Uprene na neho zízala a spustila, "Som na teba strašne naštvaná!" Pokúšala sa vyjadriť energiu hnevu svojimi očami. Samozrejme, jeho oči sa tiež doširoka otvorili a obidvaja boli jeden na druhého strašne naštvaní.

Povedala, " Nenávidím ťa za to že si spal so všetkými tými ženskými."

On na to, "Keď ty si taká nanič v tom a tom...

Potom sa jej hlas znížil. Tak som povedal, "Nasleduj to."

"Len som sa proste pokúsila nazlostiť," povedala.

"V poriadku," povedal som. "Ak si nahnevaná, pokračuj." Chvíľu pokračovala, ale hlas jej začal pomaly chrípnuť.

"Myslím si, že by si mala nasledovať ten znižujúci sa signál," povedal som. "Čo sa teraz deje?"

"Cítim teraz veľký pokoj," povedala. Potom sa i on upokojil a obidvaja spolu v tichosti sedeli. Nezvyknú meditovať, ale vtedy začali meditovať a nakoniec muž začal plakať.

"Čo sa to stalo?" opýtal som sa.

"Nikdy som nevedel, že s ňou dokážem byť v takej úplnej tichosti ako teraz. Je to nádherné," povedal. A objali sa.

Celý proces trval asi 6-7 minút. To je príklad nasledovania Tao v prítomnom okamžiku ako cesta k lepšiemu vzťahu. Problémom je, že ak sa ľudia odpoja od jedného signálu, napoja sa na iný. Hneď, ako sú slobodní nahnevať sa, uviaznu vo svojej zúrivosti a nemôžu sa pohnúť k ničomu inému.

STEPHAN: Ako vnímaš proces individuálneho rastu alebo transformácie?

ARNOLD: Zdá sa, že je tu množstvo odlišných fáz a štádií v evolúcii vedomia. Je tu štádium analytického uvedomovania si, v ktorom sa dívaš do svojho vnútra, vnímaš rôzne aspekty, máš nejaké vhľady a začneš o nich premýšľať. V tomto bode sa môžeš pokúsiť prísť na nejaké veci alebo aplikovať na seba nejaký program, môžeš začať meditovať alebo sa dostať do Jungiánskej analýzy alebo do nejakej inej formy terapie rozhovorom.

Potom je tu niečo, čo nazývam Buddhistické štádium, v ktorom si všímaš veci a necháš ich tebou prechádzať. Tu objavíš to, čo budhisti nazývajú svedecké vedomie. Potom, ako to robíš dlhší čas, začneš si všímať, že mnoho myšlienok a emócií v skutočnosti len neprechádza, ale sa i zachytia. Potom môžeš ešte uvažovať o proces-orientovanom štádiu, kde si všímaš vznik vecí, ale namiesto toho, aby si ich nechal odísť, dostaneš sa na ich vrchol a zvezieš sa na nich, pričom im pomáhaš prejsť oveľa rýchlejšie tým, že ich amplifikuješ alebo zintenzívniš.

A napokon, je tu stále ešte ďalšie štádium, v ktorom si uvedomuješ, že všetko, čo robíš, je len určitou fázou, etapou a že každá z týchto odlišných metód môže fungovať dobre v iných obdobiach tvojho života, v závislosti na tom, čo sa ti práve deje. To je, myslím si, jedno z najvyšších štádií.

STEPHAN: Zmyslom toho, čo hovoríš, teda je, že transformácia stále pokračuje, nie je to nevyhnutne iba jednorazová udalosť.

ARNOLD: Transformácia pokračuje až do posledného úderu srdca. Videl som to v práci s ľuďmi v komatóznych stavoch.

STEPHAN: Ako pracuješ s ľuďmi v kóme? Myslím tým, že z hľadiska štandardného ponímania nie sú schopní komunikovať.

ARNOLD: Je pravda, že ich nemôžeš prebudiť bežnými prostriedkami. Ale z vlastnej skúsenosti teraz viem, že ľudia v kóme sa prebudiť chcú. Problémom je, že ľudia okolo nich nevedia, ako s nimi komunikovať. Srdečný pomocník môže pri nich meditovať alebo ich držať za ruku. No to zvyčajne nestačí. Ak nasleduješ ich dýchanie a amplifikuješ zvuky, ktoré robia, takmer všetci sa prebudia, teda okrem tých, ktorí majú štrukturálne mozgové poškodenie, kde svaly už náležite nepracujú. Dokonca i väčšina z týchto ľudí otvorí oči, zaostrí a dá ti spätnú väzbu. Obzvlášť ľudia v metabolickej kóme, ktorí sú komatózni kvôli chemickým zmenám v krvi, sa prebudia a prechádzajú tými najneuveriteľnejšími príbehmi.

STEPHAN: Takže si teda v podstate vo väčšine prípadov schopný komunikovať s týmito ľuďmi a baviť sa s nimi až do bodu prebudenia?

ARNOLD: Áno. Uvediem ako príklad Johna, černocha, ktorého som spomínal v mojej knihe. Ležal v nemocnici v kóme šesť mesiacov, chrčal a robil množstvo rozličných zvukov, ktorými budil ostatných pacientov. Šiel som sa na neho pozrieť a kým som mu jemne zvieral ruku, robil som takisto tieto zvuky. Asi po desiatich minútach otvoril oči a povedal, " Tiež si to videl?" Povedal som, " Videl som to, pravdaže. A čo vidíš ty?

"Veľká biela loď si ide pre Johna!"

"Ideš na ňu nastúpiť?" opýtal som sa.

"Ja nie," skričal, " Ja nejdem na tú loď."

"Prečo nie?" opýtal som sa.

"To je výletná loď. Ja musím ráno vstať a ísť do práce."

John celý život ťažko pracoval, teraz mal už 80 rokov. Rakovina z neho spravila len uzlíček kostí. Bol uväznený na konci života, pretože si sám sebe nedokázal dovoliť ísť na dovolenku. Tak som mu povedal, "No, ráno vstať, ísť do práce, to znie dobre, ale poďme sa predtým pozrieť na tú loď. Dobre si to tam zvnútra obzri a pozri sa, kto ju kormidluje." Nastúpil teda na tú loď a s veľkým nadšením povedal, "Waw! Sú tu anjeli, oni ju kormidlujú."

"Chceš zistiť, kam tá loď ide?" opýtal som sa.

Vošiel opäť dovnútra a otočil svoje oči napravo, akoby niečo počul a povedal, "Ide na Bermudy."

"Dobre, koľko stojí lístok?" povedal som, keďže som vedel, že je to praktický chlap. Asi po minúte povedal, "Nič, je to zadarmo."

"Popremýšľaj o tom," povedal som. "Bol si niekedy na dovolenke?"

"Nikdy som nemal žiadnu dovolenku. Nikdy. Stále som pracoval, pracoval a pracoval."

"Dobre, popremýšľaj o tom. A rozhodni sa."

Nakoniec povedal, "Pôjdem na dovolenku! Nič to nestojí a ide to na Bermudy."

Povedal som, "Máš príležitosť. Ak sa ti tam nebude páčiť, tak sa loď azda otočí a vráti sa naspäť."

"Áno, môžem z tej lode kedykoľvek vystúpiť."

"Urobíš, čo budeš chcieť," povedal som, "Budem dôverovať tvojmu úsudku. Ja mám teraz veľa práce, musím ísť ešte pozrieť niekoho iného." Tak zavrel oči a bolo to. Keď sme sa k nemu o 30 minút neskôr vrátili, už bol mŕtvy. Odišiel na Bermudy.

STEPHAN: Nádherný príbeh.

ARNOLD: To teda je. Robieval som to také niečo takmer 15 rokov, ale nikdy som nespomínal tieto príbehy, až pokým moja žena Amy nezačala so mnou chodievať do nemocnice. Myslel som si, že by mi to aj tak nikto neuveril. Elisabeth Kubler- Ross povedala, že mi verí, ale sama to nikdy nevidela. Ľudia zvyčajne s komatóznymi stavmi nepracujú.

Ja som mal podobnú skúsenosť s mojou vlastnou matkou. Bola po porážke a upadla do kómy a nepredpokladalo sa, že by bola schopná rozprávať. Pracoval som s jej dýchaním a okrem chrapčania začala vydávať tiež nejaké zvuky, a potom-- pieseň! (Hmkala si melódiu pesničky Vesluj, vesluj, vesluj svoju loď). Začali sme spievať spoločne, pričom ja som spieval slová, pretože ona nemohla poriadne pohybovať ústami. Keď sme došli na koniec prvej slohy, mama hlbokým silným hlasom zachrčala, "Život je len sen!"

Nemohol som tomu uveriť! "Veď všetci vraveli, že si v kóme," povedal som. "Neviem, o čom mi to tu rozprávaš", odvetila. "Poďme zavolať všetkých príbuzných," povedal som, "a poďme spievať." A ona spievala "Život je len sen" všetkým svojim blízkym predtým, než zomrela.